Metro z King’s Cross St. Pancras Underground smer Barbican Station má zastávky nad zemou. Cítim sa ako na dlhej ceste vlakom (napriek tomu, že je to len 6 zastávok), čo vo mne vždy podnieti slávnostnú náladu. Tunel nebráni lúčom slnka, aby ma zastihli uvoľnenú na sedadle a ja ich prijímam ako liečivá. Prijímam ich a cítim, ako mi dávajú silu.

Spamätám sa však a vravím si: Nie som členom žiadneho starého afrického kmeňa a okrem toho som v Londýne – meste, kde energiu nasaješ v káve z Costa Caffe alebo v káve z Alain Ducasse at The Dorchester, podľa toho, kto si. Keď si našetríš 20£, môžeš sa dobíjať aj krabičkou cigariet alebo snáď najlepšie bude, keď si zalezieš do svojho malého domčeka pripomínajúceho hollywoodsku kulisu z filmu Sunset Boulevard a zaspíš. Túto architektúru však pokladám za nehumánnu a tiež zaliečavú. Je síce nadmieru uspokojivé hľadieť na maličké domčeky poobliepané tehličkami s bielymi dverami a záhradkou s trávou hebkou ako vankúšik, ale vmestiť sa do tohto domčeka je skoro tak komické, ako keď strkáte ruku do príbytku pre bábiky. Tak napríklad štvrť Hackney je ako z plagátu: park, rieka, ochočené líštičky, obchody a trh každú sobotu… a potom tie domčeky, v ktorých sa nedá hýbať. Na druhú stranu, všetko ostatné sa hýbe až príliš rýchlo: „Čas běží jak splašená herka a lidi už pramálo zajímá zápletka z prvního dějství“. Na ulici bežíš, v obchode ti predavač hodí výdavok z pokladne a vystrelí ťa to na križovatku, niekoho si zahliadol, ale už sa nikdy nevráti, niekoho ďalšieho si zahliadol a ten sa ani neobzrel, o piatej na teba čaká viecha plná popíjajúcich kolegov, o siedmej je viecha už zas prázdna a ty ideš do domčeka, ktorý je zhruba tak veľký ako jedna rakva pre upíra, je ideálnym miestom, kde sa pred behom ukryť a zatvoriť do tmy.

Fu… je mi skvele, že sa ma tie lúče dotýkajú. Vystupujem na stanici Barbican a hneď si zapisujem do notesu: „V podchode metra rozdávajú plagáty o dôsledku klimatických zmien. Sú tu žlté steny a teplé svetlo. Všetci ľudia, ktorých vidím, sú odetí v čiernej.“ asi preto, aby som si pamätala, kam sa vrátiť, lebo mapu nemám.

Nepatrím do tohto mesta, nežijem tu, a tak po ulici kráčam pomaly, ponáhľam sa iba za nejakým dobrodružstvom. Viem, že aspoň jedno chcem dnes zažiť. Myslím, že som jediný človek, ktorý si kedy túto ulicu prezrel. Aj tu hodinky všetkých „passangers“ tikajú hlasno, až cítim, že sa ich tempu prispôsobuje môj tep. Ak sa o chvíľu pridajú nohy, vybuchnem. Nie! Nevzdám sa. Rozhodla som sa pátrať po niečom zvláštnom, po niečom, čo ma vtiahne do inej atmosféry. Chcem vidieť obrátenú stranu tehličky.

Predo mnou je dlhá ulica a tu sa drzo pýtam na cestu človeka, ktorý zo seba stihne vyhŕknuť niečo ako „bad direction“ a ukázať mi smer, smer presne opačný, akým som sa vybrala. Teraz, keď už poznám cestu k môjmu cieľu (tým je divadlo Barbicanu), môžem ešte chvíľu pokračovať opačne.

Elegantné obleky, černoška v ružovej šiltovke zberá exkrement po svojej čivave, vietnamská samoška, čierne a žlté taxíky dobiehajú zelenú, ulica bez stromov, vysoké budovy, tieň. Nič zvláštne.

Do bočnej uličky ma vtiahlo znova prívetivé mäkké svetlo. Prekonám krátku studenú medzeru a predo mnou pózuje skupinka 4 kňazov. Veľmi elegantný fotograf, elegantný nie len svojím šedým hodvábnym sakom, ale predovšetkým pohybmi – našľapuje ako mačiatko, drží v ruke Canon 5D a z diaľky asi 3 metrov fotí kňazov. Prepadne ma chuť ich tiež zvečniť a oni mi to s úsmevom dovoľujú. Trvá mi to oveľa dlhšie, pretože môj Kiev je náročná mašina. Ostrím a na starodávnej obrazovke sa kolíšu ich postavy navlečené do fialovožltých šiat. Jeden z kňazov mi pošepká do ucha, že pán fotograf je veľmi vážená osoba. Rozmýšľam, čo to znamená, z úst kňaza. Fotograf sa vtedy na mňa dôverne usmeje. Zanechávam tento príbeh a idem ďalej.

Som v starom cirkevnom centre. Kostol je skromný. Pri vchode je kríž prikovaný o stenu, na ňom prikovaný Ježiš s dreveným telom. Vedľa kríža visí zo stropu oprátka z červeného povrazu. Pod oprátkou je drevená kasička na almužnu a dlhé voskové sviečky. Steny dostali pieskovú omietku a oltár je z hnedého dreva. K organu sa dá prejsť ľahko a nikto ho nestráži. Hrám pesničku, čo mi práve napadla, po hudbe spokojná vychádzam von. Budovy sú staré a biele, veľké kamenné námestie prázdne. Len slnko páli. Asi som v nebi, je tu ticho.

Cez dvojkrídlové dvere stúpam po točitom schodisku, na stene je nalepená ceduľa „Museum of Pathology“. Na najvyššom poschodí je rovnaký nápis na rovnakých dvojkrídlových dverách. Chcem ich otvoriť a vojsť. „Can I help you, madam?“ „Yes, sir, let me into this room.“ „It’s not for the public.“ Tu si začnem vymýšľať: „I’m a student of medicine.“ Pán sa na mňa pozrie ponad rám okuliarov a vypýta si potvrdenie. „I forgot it in my country.“

„Where is you country?“ „Slovakia. Please, let me go. Please. This is the best occation…“ „All right, you’re lucky one. You’re lucky, because you have met me. I need to finish my work here, so go, go. Fast and quietly. You have half an hour. Do not touch the exponats and do not photograph!“

Hala je plná akýchsi nádob s vodou a niečo v nich pláva. Zblízka sú to konzervované ľudské orgány vo formaldehyde. Začínam od srdca. Čítam si každý popis nálezu. Čítam o človeku, ktorému puklo srdce. Mal 26 rokov a žil v Číne, stravoval sa zdravo, pracoval na poli. Príčinou je upchatá chlopňa. Vidím žalúdok, pľúca, genitálie prvýkrát naživo, a pritom je taký paradox vysloviť slovo „naživo“. Je to všetko fascinujúce, ale každý kúsok bol premožený chorobou. O tých chorobách som nikdy nepočula a začína mi byť (prirodzene) zle, cítim sa krehká. Cítim, aké krehké je všetko živé.

„What is your field?“ „I’m supposed to be a surgeon,“ nič iné mi nenapadlo. „That’s nice. You know, this exposition is open for doctors only, because of many illegal exponents. We were asked to return some of them to China, so that’s why it is private. Are you french?“ „No sir.“ „All right, all right.“

Na druhé poschodie ma vystríhal vystupovať. Prechádzam si teda pozorne celé prízemie a nakoniec ho prosím, aby som mohla odfotiť aspoň jeden exemplár. Vravím: „I have never seen something like that before,“ to bola pravda. Bola to papilóma v močovom mechúri. Vyzerala ako votrelec, čierna guľa, objekt cudzieho rodu v niečom tele. „Yes, but if you share, please photoshop the label.“

Chcela by som byť doktorkou, chcela by som vytušiť z najjemnejších náznakov tela, že sa v ňom niečo cudzie usádza a rastie. Rastie ako lekno v Pene dní. Telo slabne a všetko utícha.

Priebeh rakoviny má podobnú konštrukciu ako grécka dráma. Sú tu dve hlavné postavy. Čierny kotúč buniek a zdravé telo. Kotúč sa živý teplom a zdravím až dovtedy, kým človeka nezabije. A prišiel akoby mimochodom. Má jediný záujem-zmocnieť. Keď je na vrchole moci, zabije toho, bez ktorého nemôže žiť. Zabije človeka a tým aj seba. Koniec.

Odfotila som to. Mŕtve v mŕtvom. Cudzinca. Monštrum.

„I see. You are very inquisitive woman. You want to find something. Right? Come on upstairs. I will show you the room where Sherlock Holmes met with Dr. Watson.“

Pán ma vedie do izby. Po ceste sa zastavujeme pri veľkom regáli naplnenom samovraždami. Prstom ukazuje na odseknuté ruky a začína rozprávať. Je oblečený v starom, ale slušivom saku, kožu má skoro priesvitnú, ako sa na správneho Angličana patrí, vpadnuté líca, úctivý postoj a oči prenikavo modré. Mám pocit, že vie všetko na svete. Vie, že som ho oklamala. Nie je nahnevaný, lebo pozná príčinu môjho klamstva, vie, že som šla za dobrodružstvom, ale chce, aby som si odpykala svoj trest, preto vášnivo vykresľuje všetky detaily dobrovoľných odchodov týchto neborákov zo sveta. Je mi zle, ale znova mi dovolí fotiť. Usudzuje, že mám dosť a vchádzame do izby Sherlocka. Tu sa to natáčalo. Jeden z dielov. Posledná fotka. Tu sa končí moje „pátranie po niečom zvláštnom“. Cestou naspäť mi mávajú kňazi na pozdrav.