Nola Darling je sebavedomá, nezávislá umelkyňa, Afroameričanka, asertívna a úprimná. Má troch milencov a nie je ťažké predpokladať, aké (filmové) konflikty vyvstávajú z nekonvenčného modelu milostnej situácie, ktorej na prvý pohľad dominuje žena. Na túto kultovú postavu americkej filmografie sme ako spoločnosť pravdepodobne ešte stále nedorástli.
Naprieč filmografiou Spikea Leeho môžeme stopovať volanie po slobode utláčaných skupín v spoločnosti – prevažne sa zameriava na afro-americkú skúsenosť a na rasovo podmienenú nenávisť, hlboko ukotvenú v štruktúrach (americkej) spoločnosti. She’s Gotta Have It* (1986) ponúka hneď dva veľmi osviežujúce pohľady. Na jednej strane je to film, ktorý prezentuje afro-americkú skúsenosť (nie sú v ňom, okrem náhodných ľudí na ulici, žiadne postavy bielej pleti). Divácky sa teda nevyhnutne a prirodzene nachádzame v kultúrnej paradigme minority – a takých filmov je stále primálo. Na strane druhej zobrazuje príbeh ženy s netradičnými sexuálnymi potrebami, naprieč celým filmom narážajúcej na – a brániacej sa voči – patriarchálnym štruktúram vo svojom (intímnom) živote.
Film je koncipovaný ako prezentácia prípadu Noly Darling, pričom nejde o prípad právny, ale morálny: záznamy výpovedí jednotlivých aktérov milostného pletenca, prostredníctvom ktorých komentujú svoju pozíciu v ňom, sa striedajú s „hranými“ scénami. Je jasné, ku ktorej strane inklinuje Lee, pretože Noliných nápadníkov necháva neustále sa zhadzovať pred divákmi. V zhustenej sekvencii ilustrujúcej naučené pick-up lines, ktorými sa pokúšajú muži Nolu zvádzať, zaznievajú frázy ako „Vypil by som všetku vodu z tvojho kúpeľa“ a na druhom konci spektra „Viem, že som ťa prvýkrát videl len pred chvíľou, ale milujem ťa“. Kým Nola je zdrojom tragiky konfliktu, Lee správanie jej milencov explicitne parodizuje. Bolo by však mylné považovať toto parodizovanie za dogmatizujúce alebo romantizujúce – sexuálne správanie milencov (bolestne) evokuje konkrétne archetypálne situácie, ktoré ešte stále vyvstávajú pri (nielen) heterosexuálnych stykoch.
Tragikomika sexuálnej liberácie jednej ženy
Nola Darling má troch milencov s nomen omen: Greer Childs, Mars Blackmon a Jamie Overstreet. Greer je bohatý model, ktorý neustále modifikuje vzhľad seba aj Noly. Preberá správanie newyorskej bielej vyššej vrstvy, pretože považuje vlastnú kultúrnu identitu za nedostatočnú, neprimeranú; preberá rétoriku a estetiku majoritnej kultúry. Túžba po elegancii a distingvovanosti však súvisí skôr s triednym statusom, chce sa oslobodiť od súdobej brooklynskej stigmy – chudoby. Túžba po vyššom spoločenskom statuse však priamo súvisí s jeho narcizmom.
Jamie reprezentuje muža tradičných hodnôt, verí v monogamiu a v soul mates, t.j. v osudovú lásku, v ktorej jestvuje pre každého jedna ideálna partnerka. Ako jedinému z trojice mu Nola opakovane vyznáva lásku.
Mars je muž-dieťa, používajúci humor ako obranný mechanizmus, neistý a nelojálny, pretože je závislý od externej validácie svojho okolia (najmä od Noly) a je v podstate bez vyšších osobných ambícií. Veľmi mu záleží na jeho Air Jordanoch, ktoré si nevyzúva ani pri sexe.
Všetci traja predstierajú, že im stav pomeru neprekáža, a chcú, aby bola vo vzťahu k nim Nola monogamná – pretože sú zastrašení Nolinou nezávislosťou a sebadôverou, snažia sa z nej tieto vlastnosti vykoreniť monopolizáciou Nolinej sexuality. Mužské postavy (vrátane jej otca) považujú Nolino správanie za neprípustné – nie sú schopní pochopiť (a už vôbec nie akceptovať) Nolinu komplexnú osobnosť, jej sexuálny život a svoju rolu v ňom. Vidíme zvláštny paradox, ktorý spočíva v tom, že sa pokúšajú uzurpovať si Nolinu pozornosť pre seba, čo však len okrajovo súvisí s úprimným záujmom o Nolu ako človeka – pri bližšom pohľade na dynamiku interakcií zistíme, že je redukovaná na predmet mužskej súťaživosti, ktorým ide najmä o výhru nad oponentmi. Do súťaže je zaradená aj Opal, lesbická kamarátka Noly, pokúšajúca sa o jej priazeň rovnako reduktívnym spôsobom ako jej mužskí súperi, ale ktorú Nola opakovane odmieta.
Je zarážajúce, že v niektorých recenziách bol tento film označovaný ako „sexykomédia“. Aj keď je celý príbeh popretkávaný humorom, je to humor tragikomický. Sledujeme mladú ženu v postavení, ktoré by bolo v mužskej vzťahovej a sexuálnej sfére bežné – Nolu však nazývajú potvorou (freak) a milenci v jej živote sa pohybujú na spektre (ne)pochopenia ženskej sexuality: od neúspešného pokusu o tiché akceptovanie Noliných sexuálnych preferencií (Jamie), cez odsúdenie (Mars), až po interpretáciu zdravého sexuálneho pudu ako prejavu závislosti od sexu, poprípade inej psychiatrickej diagnózy (Greer). Napriek tomu, že nastali polemiky o výkone Tracy Camilly Johns (Nola), takpovediac neznámej herečky v hlavnej úlohe, v takejto role by sme – vzhľadom na filmové stereotypy – očakávali presexualizovanú femme fatale, lenže Nola je komplexná postava, ktorej cieľom nie je ukojiť sexuálne očakávania diváka, ani svojich milencov.
Problémové zobrazenie sexuálneho násilia
Jamie je spomedzi trojice milencov najproblematickejšou postavou – a síce preto, že ako jediný z nich je s Nolou emočne prepojený a snaží sa vychádzať v ústrety jej nekonvenčným potrebám a túžbam. Jamieho radikálna láska je svojou povahou ideologická, t.j. sleduje vyšší cieľ, ktorý mu (dočasne) umožňuje akceptovať Nolu cez prizmu láskavosti a potláčať svoje preferencie (túžbu po duchovnom prepojení). Prejavuje sa teda sebazaprením: Jamie sa pokúša modulovať a korigovať svoje negatívne emócie, aby vyhovel Nole, čo je v dlhodobom horizonte vyčerpávajúce a ako sa ukáže, aj neudržateľné. Ku koncu filmu sa tiež ukazuje, že tento model je potenciálne nebezpečnejší, než emočná plochosť vzťahu s Greerom a Marsom. Jamieho dezilúzia ako priamy dôsledok niekdajšieho idealizmu totiž vyústi v sexuálne násilie na subjekte, do ktorého projekuje svoje túžby – na Nole.
Po násilnom akte sa Nola a Jamie dajú na krátky čas opäť dokopy, akoby šlo len o bežnú vzťahovú potýčku. Film uzatvára prehovor do kamery, v ktorom usmievavá Nola vysvetľuje, že je napriek všetkému „normálna“ a že s Jamiem to nemalo potenciál. Ak sa zameriame na scénu znásilnenia, zisťujeme, že nie je riadne ukotvená v štruktúre filmu pretože narúša jeho kauzálnu koherenciu (je nutné dodať, že podľa Spikea Leeho je táto konkrétna scéna jedinou vecou, ktorú vo svojej filmografii ľutuje). Ak požadujeme od fikcie, aby nás kvalitne oklamala (čo je nanajvýš žiaduce), musíme od nej v prvom rade požadovať vysokú mieru realizmu. Pod týmto pojmom myslím predovšetkým maximálnu možnú vernosť vlastnému vytvorenému svetu – v tomto prípade, ak chceme vykresliť ženskú skúsenosť a z nej vyplývajúce metafyzické kvality ako humor, či smútok. A teda – problém tejto scény z filmového hľadiska spočíva v tom, že je rušivá, že sa minula precedensu tónu nastaveného počas predchádzajúcej stopáže a že do deja vtrhla a z neho vyšla rovnakým spôsobom – a po nej film pokračuje v rovnakom tóne, ako pred ňou, akoby sa nič nestalo. Keď Jamie počas násilného aktu núti Nolu povedať, že jej vagína patrí jemu a režisér, resp. scenár to dostatočne nereflektuje ako sexuálne násilie, nutne sa vyhýba ponoru do temnejších stránok sexuálneho prežívania, v ktorom sexuálne násilie zanecháva stopu.
* Názov She’s Gotta Have It nesie aj rovnomenný seriálový remake (2017–2019), dostupný na Netflixe, taktiež od Spikea Leeho. Očividne sa pokúsil napraviť chyby z minulosti (na písaní seriálu sa podieľalo aj sedem ženských scenáristiek). So zámerom vyhnúť sa komparatívnemu textu som seriál do textu nezahrnula.
