ROZHOVOR S BARBOROU BEREZŇÁKOVOU

Filmárka Barbora Berezňáková debutovala filmom Skutok sa stal, kde zobrazuje aktérov a svedkov jednej z najzásadnejších káuz novodobých dejín Slovenska – zavlečenia syna bývalého prezidenta Michala Kováča. Skutok sa stal je predovšetkým dokument s autorským akcentom a jeho režisérka vonkoncom nenapĺňa tradičné divácke očakávania.

RT: Najprv si o účastníkoch dodnes nevyriešenej kauzy z 90. rokov plánovala nakrútiť hraný film, napokon si vytvorila dokumentárny film Skutok sa stal. Prečo dokument a ako sa podľa teba podarilo s témou popasovať Mariane Čengel Solčanskej v dráme Únos (2017)?

BB: Keď som sa témou začala zaoberať, začalo mi pripadať zbytočné niečo fabulovať, pretože situácie sú stále veľmi živé, v realite stále nepreskúmané. Keby som však nakrútila hraný film, asi by vyzeral veľmi odlišne ako Únos, no som rada, že vznikol. Mal svoje opodstatnenie najmä v tom, že zarezonoval a vzbudil v ľuďoch povedomie, vyvolal reakcie. V spoločnosti to istým spôsobom tlelo a potešilo ma, že nie sme až v takej apatii.

RT: Ako by si nad témou rozmýšľala, keby išlo o hraný film?

BB: Myslím, že hlavná postava by bol rovnako ako v Skutok sa stal Oskar, pretože jeho príbeh má komplexný oblúk a film by bol rozprávaný z jeho perspektívy.

RT: Skutok sa stal nevnímam ako politický film, ale ako autorskú esej na pozadí spoločenských udalostí alebo ako portrét Oskara Fegyveresa. Akú metodológiu si volila a ako sa počas nakrúcania, získavania informácií a zbližovania sa s protagonistom transformovala?

BB: Neštudovala som dokumentárny film, do veľkej miery som teda pracovala intuitívne a v mnohom ma inšpirovali napríklad knihy, to, ako sú dramaturgicky vyskladané. Chcela som sa v tom cítiť pohodlne, byť úprimná a sama sebou. Nechcela som napríklad vystupovať vo filme, vo všeobecnosti totiž neobľubujem, keď režisér do filmu zasahuje, no v tomto prípade som to považovala za najúprimnejší spôsob. Zároveň som sa však snažila vyhnúť sebaštylizácii. Formu som hľadala postupne, ako sa príbeh a moje povedomie o téme rozrastali. Bolo veľmi ťažké selektovať a vytvoriť z množstva motívov jeden príbeh.

RT: Čo pre teba počas piatich rokov nakrúcania vyvstalo ako kľúčové v prípade a prečo?

BB: Samotná téma filmu. Tú som dlho hľadala. Jedna vec je príbeh, ktorý sa javil ako dramatický a zaujímal ma, pretože je absurdný, nevyriešený a sám osebe všeobecne zaujímavý, no o čom ten film má byť, som dlho nevedela. Má byť o spravodlivosti? O tom, že život nie je fér? Alebo o hrdinstve? Sú tam aj tieto témy, ale ako najvypuklejšie sa mi zdalo, že sa tá kauza týka nás všetkých a keď si to tu necháme prerásť cez hlavu ako burinu, bude sa nám veľmi ťažko vytrhávať. A to bolo na tej celej veci najhoršie a najdôležitejšie.

RT: Je zaujímavé, že si neukazovala paralely so súčasnými kauzami, aj keď takéto prepojenia sa núkajú, napríklad tematicky príbuzný dokument Mečiar Terezy Nvotovej, ktorý je na rozdiel od Skutok sa stal didaktickejší, priamočiarejší. Pri tvojom filme si neznalý divák musí doštudovať kontext, čo považujem za odvážne. Bol to zámer od začiatku? Skladať príbeh, ktorý sa stal a zostal zahmlený, nevyriešený, z ozvien svedkov a aktérov z minulosti?

BB: Neviem, či som sa stretla s takýmto dobrým diváckym čítaním. Presne to bol zámer. Je to náročnejšie na pochopenie, no nechcela som vysvetľovať a robiť edukatívny film, chcela som sa sústrediť na veci, ktoré sú skryté, ako je psychológia postáv, ich prežívanie, na to, akí sú, ako sa dnes stavajú voči svojej minulosti, voči rozhodnutiam a ako im to ovplyvňuje život. Postaviť situácie tak, aby sa voči nim protagonisti vyhranili, sami reflektovali, čo sa stalo a akí naozaj sú. Usilovala som sa o to, aby boli autentickí, čo by fakty a vysvetľovanie zaťažili, preto som sa ich snažila eliminovať. Súčasne tam však musia byť, lebo posúvajú dej, vysvetľujú „detektívku“.

RT: Dávaš divákovi priestor na výčitky, možno totiž čaká nové odhalenia, investigatívu či viac politiky. Synopsa k filmu totiž nabáda myslieť si to. Na akého diváka si pri nakrúcaní myslela?

BB: Výčitkami sa asi nezaoberám. Film som robila tak, aby sa páčil ako divákovi mne, a tak dúfam, že sa bude páčiť aj iným. Samozrejme, na diváka myslím, chcem mu niečo komunikovať, no keď nakrúcam film, prvoradou tvorivou cestou je moja vlastná introspekcia a pohľad do témy.

RT: Témou si sa zaoberala takmer päť rokov. Ako ovplyvnil protagonista filmu Oskar Fegyveres a postupné zbližovanie sa s ním i s príbehom tvoj pohľad a názor na vec? Ako si sa vyvíjala ty ako pozorovateľ udalostí? 

BB: Na začiatku som veľmi nevedela, do čoho vlastne idem, mala som len nejaký pocit. Zoznámenie sa s Oskarom sa mi stalo a spočiatku som chcela robiť jeho psychologický portrét. Mám pocit, že som sa pri tomto filme naučila premýšľať do hĺbky, pretože ma najprv prvoplánovo upútal príbeh, až potom som o veciach veľmi veľa premýšľala a hľadala som si v tom pre mňa významné miesta. Nebrala som to ako politický film, ale ako osobný film, osobný nielen pre mňa, ale aj pre ľudí, ktorí v ňom vystupujú.

RT: Do akej miery rozmýšľaš nad filmovým druhom? Je pre teba dokumentárny film prirodzenejším komunikantom ako hraný?

BB: Nakrúcanie vnímam ako pozorovanie reality, neriadim sa formami filmových druhov. Aj keď som nakrúcala kratšie filmy, vždy forma a spôsob rozprávania vyplynuli z obsahu samy, je to veľmi zaujímavý proces, a to je práve to, čo ma na filmovaní či režírovaní baví.

RT: Riadiš sa konceptom alebo skôr improvizuješ, skúšaš?

BB: Najdôležitejšia je pre mňa sloboda, nie čistota štýlu či držanie sa jedného princípu, aj keď niečo také nevylučujem, no na prvom mieste je priestor pre kreativitu, aby si proces sám vybral.

RT: Vo filme Skutok sa stal je politika pomerne v úzadí a rezonuje emotívnosť, intimita. Aké témy ťa momentálne zaujímajú?

BB: V tomto by som sa chcela posunúť, ísť do osobnejších vecí, nielen vlastných, zaujíma ma, čo prežívajú ľudia okolo mňa, témy, ktoré sa momentálne vyskytujú a rezonujú vo vedomí väčšej skupiny ľudí. Napríklad ma momentálne zaujíma, ako prebiehajú a vyvíjajú sa partnerské vzťahy mladých ľudí. Generácia našich rodičov, to sú väčšinou páry, ktoré sú spolu 30 – 40 rokov, ale mám pocit, že teraz sa niektoré vzťahové vzorce menia, transformujú a ešte to nevieme presne definovať. Súčasne je ťažké takéto niečo generalizovať. Asi by ma teda bavilo filmovo premýšľať o tomto.