Hoci od kinopremiéry dokumentárneho filmu Každá minúta života českej režisérky Eriky Hníkovej už ubehlo pár mesiacov, rada by som sa pozrela na pár aspektov, ktoré sa mi zdajú (nielen) v kontexte týchto, i nasledovných, dní podnetné.

Autorkin tradične provokatívny prístup v Očiste poľavuje. Prevláda tu výklad a pozorovanie, Piussi nezvyčajne málo konfrontuje. Sústredí sa na poškodených/é väčšmi než na škodiacich a necháva im priestor rozsiahle vypovedať.

Čiernobiela farebnosť filmu umožňuje (Bratislavy znalému) publiku oddialiť sa od automatizmu vychodených cestičiek a vnímať známe uzly mesta v nových konotáciáach –- tých, ktoré sugeruje film. Čiernobiela súčasne zvýrazňuje motív čiar, línií mestskej infraštruktúry s tvrdými pravými uhlami, ktoré sa pri záberoch na panorámy mesta skladajú do vrstevnatej zloženiny.

Tým, že Vera Lacková nezapája do rozprávania len samu seba, ale aj starších príbuzných, dodáva filmu hodnotu aj v rámci mapovania života Rómov naprieč generáciami nasledujúcimi po jej pradedovi. Paralelne sledujeme aj autorkine rozhovory s respondentmi, s ktorými počas pátrania interaguje. Dôležitý historický výklad tak dopĺňa kritika stereotypizácie a zakorenenosti xenofóbie.

Originálny, írečitý názov charakteristický pre východné Slovensko To ta monarchia (2021) zastiera marketingovo menej príťažlivú skutočnosť, že ide o dokumentovanú…

V karpatskom regióne bola identita vždy niečím zvláštne nejednoznačným, a to hlavne vďaka multikulturalizmu, ktorý bol základom Rakúsko-Uhorska. Vymedzenie hraníc…