10. 12. 2020
Sám neviem, ako som sa stal súčasťou tímu Jedného sveta. Ešte vo štvrtok som cestou vo vlaku premýšľal, čo ma čaká, počítal zastávky a dúfal, že sa na premietanie Opýtajte sa sexperta (Ask the Sexpert, r. Vaishali Sinha, 2017) dostanem včas. Z hlavnej stanice to do Kina Úsmev netrvá dlho, a tak ma za krátku chvíľu prekvapila živá atmosféra, ktorou nádvorie pred kinom oplývalo. Desiateho bolo ešte možné mať terasu a atmosféra festivalu sa preniesla do chladného decembrového ovzdušia. „Kyvadlová doprava“ z terasy do kinosály klapala výborne a nikto sa zbytočne nezdržiaval v priestoroch baru. Kino samotné sa premenilo na miesto činu, keďže stoličky a vyhradené priestory boli obohnané červeno-bielou páskou. Atentát na kulturu (r. Ladislav Chocholoušek, 1977) – napadne mi názov kultového československého dokumentu, ktorý mal ukázať, aký hrozný sú Plastic People of the Universe a nakoniec Plastikom priniesol len väčšiu slávu. Atentát na kultúru? Mám nejasný pocit, že vďaka opatreniam sme si akosi bližší. Nie je to pritom strach, ktorý nás spája, ale túžba niečo robiť, byť súčasťou. Túžba skutočne ukázať, že umenie má celospoločenský zmysel a nie je len prebytočnou ozdobou kdesi na chvoste.
Sexperta som teda stihol, poloplná sála, hlasný smiech, spolupatričnosť mesta. Čírou náhodou asi hodinu po tomto filme uviedol Úsmev košickú premiéru filmu Služobníci (r. Ivan Ostrochovský, 2020). Film síce nebol súčasťou festivalu, ale jeho atmosféru organicky dotvoril. Táto náhoda ešte väčšmi poukázala na nezlučiteľnosť slobody a totality, nezlučiteľnosť útlaku a strachu s nádejou a vierou.
93-ročný sexpert, ktorý sa snaží v Indii zmietanej medzi hypermodernou a teokratickou spoločnosťou začať sexuálnu revolúciu verzus príbeh o živote kňazského seminára v československom socializme. Absurdnosť otázok a pestrý chaos, ktorý v nás táto kombinácia zanechá je ťažko opísateľný, ale napĺňa zmysel názvu festivalu – Jeden svet.
To, čo Košiciam okrem možnosti premietať filmy naživo skutočne vyšlo, bola dramaturgia a zachovanie ostrého kontrastu alebo komplementarity filmov a sprievodného programu počas celého festivalu. Nehovoriac o premietaní snímok Opýtajte sa sexperta, Pasažéři (r. Jana Boršková, 2018), Freelancer on the Front Lines (r. Santiago Bertolino, 2020) a Čínsky umelec v exile (China’s Artful Dissident, r. Danny Ben-Moshe, 2019), ktoré sa na Jednom svete v Bratislave neobjavili.
11. 12. 2020
Piatok bol skvelým príkladom toho, akým spôsobom pristupoval kreatívny tím k festivalovej dramaturgii. Deň odštartoval Workshop ľudských práv, na ktorom právnička Michaela Dojčinovičová diskutovala s mediátorom pôsobiacim v oblasti integrácie cudzincov v SR Mojtabom Ketabchim. Práve Ketabchi si prežil bolestivú cestu ako imigrant z takmer totalitného teokratického Iránu do mečiarovského Slovenska, a tento osobný príbeh dokázal na pozadí teórie pomoci jasne vysvetliť – aké to je dostávať sa preč z neslobody, meniť vlasť za vlasť, kvôli svojvôli režimu.
Prieniky svetov ponúkol Jeden svet Košice i vo filme Zaspievaj mi (Sing Me a Song, r. Thomas Balmès, 2019) riešiacom modernizáciu Bhutánu a boj o dušu budhizmu, ktorý veľmi ironicky nebojuje s totalitnou mocou, ale so smartfónmi.
Sloboda a totalita, duša a telo, moderné a staré, tradičné a eklektické, jedinec a svet, zásadné pojmy piatku, sa stretli vo vrchole dňa a je diskutabilné, či nie aj vrchole festivalu a teda v predpremiére filmu Komúna (r. Jakub Julény, 2020). Obrovským spestrením premietania bol fakt, že väčšina protagonistov dokumentu o legende československého disentu Marcelovi Strýkovi sedela priamo v publiku.
Hlasný smiech, komentáre, dovetky, satisfakcia, ktorú cíti underground, keď sa vidí na veľkom plátne, na druhú stranu satisfakcia Košíc, o ktorých vzdore sa konečne hovorí nahlas. Film si odniesol najdlhší potlesk zo všetkých snímok, pričom Kino Úsmev bolo naplnené natoľko, nakoľko vláda dovolila. Diskusia, ktorú si Jakub Julény a Pali Smejkal tak veľmi zaslúžili, sa ale tak úplne neuskutočnila, a to kvôli samotným protagonistom filmu, ktorí mi veľmi otvorene dali najavo, že 30-ročného, pre nich neznámeho moderátora, nebudú rešpektovať. Na druhú stranu Jednou androš, vždycky androš. Čo sa už pýtať ľudí, ktorí hovoria činmi. Taki švet, Košice…
12. 12. 2020
Čarovný dátum spojený s filmami, ktoré akoby zaklínali diváka. Deň sa začal samozrejme povinnou jazdou, a to kvízom, bez ktorého sa od roku 2018 nemôže zaobísť žiadna kultúrna akcia, a ktorý v online priestore zafungoval celkom dobre.
Skutočne zaujímavý program však začal až po 17:30 dvojicou filmov Autoportrét (Selvportrett, r. Margreth Olin, Espen Wallin, Katja Høgset, 2020) a Čínsky umelec v exile. Tieto filmy načrtli dva spôsoby, akými vzniká špičkové svetové umenie, pričom oba sú unikátne a vzácne. Lene Marie Fossen je zosnulá nórska fotografka, ktorá väčšiu časť života trpela mentálnou anorexiou. Jej príbeh je plný introspekcie, starostlivosti o dušu a čistého ponorenia sa samého do seba. Lenine fotografie neskúmajú len jej psyché a chorobu, ktorou trpí; sú manifestáciou krehkosti a túžby Petra Pana nikdy nevyrásť, ktorá sa tak veľmi týka generácie mileniálov. Mytologický charakter tejto, dalo by sa povedať až éterickej bytosti, ešte dodáva fakt, že Lena fotila svoje najsilnejšie autoportréty práve v Grécku a mnohým napadne, že jej duša sa po smrti stala nymfou v antických lesoch. Badiucao je jej presným opakom – vulgárny, politický, surový. Odhodlaný pretrhať všetky vzťahy so svojou rodinou, aby mohol ďalej bojovať. Jeho umenie nie je mikroskopom, ktorým skúma vlastnú dušu, ale mečom, ktorým sa snaží rozsekať neslobodu a povýšenosť, ktorou bojuje komunistická strana.
Karikaturista bojujúci s politikou, fotografka zachytávajúca krehké siete nevypovedaného… tieto maskulínne a femínne stereotypy nám dnes nevadia, nie sú nástrojom propagandy, vznikli prirodzene v príbehoch týchto dvoch výnimočných ľudí.
Rozhovor s Badiucaom, ktorý som viedol po premiére dokumentu v Úsmeve sa v ničom nepodobal rozhovoru po Komúne – žiaden smiech, žiadne hlasné poznámky. Na kino dosadla váha neslobody a politickej šikany. 12.12 bol ťažkým dňom.
Telemost z Melbourne však fungoval výborne a publikum bolo aktívne. Košických disidentov v slobodnom svete vystriedal ten čínsky, volajúci z exilu do „slobodného sveta“, podobne ako sa spájal Kryl s rôznymi komunitami cez rádio Slobodná Európa. Je ťažké objektívne popísať atmosféru kina. Vo mne však až doteraz zostal pocit hrdosti. Hrdosti na to, že po 31 rokoch pomáhame vypočuť hlasy disidentov aj u nás.
13. 12. 2020
Posledný deň festivalu bol najplnší, tri filmy a workshop s Janou Borškovou. Tri pohľady na to, čo znamená dokument. Tri pálčivé témy. Rómovia, Blízky východ, Kongo. Výber snímok opäť vytvára priestor na diskusiu, ktorú zaklincuje tretí film. Film Prestaňte nás nakrúcať (Stop Filming Us, r. Joris Postema, 2020) hovorí veľmi zmätočný a zle zachytený príbeh, neschopného a bezradného režiséra Jorisa Postemu o sebaobraze mladej generácie v konžskom meste Goma. Režisér má príliš slabú osobnosť na to, aby bol schopný zvládnuť tému, ktorú sa rozhodol spracovať a hlavne ľudí, ktorých sa rozhodol nakrúcať. Jeho film je však skvostom, a to hlavne pre svoje fenomenologické kvality. Inak povedané, film veľmi jasne vypovedá o perspektíve a spôsobe, akým euro-americko-austrálska spoločnosť zobrazuje naratív i fakty. Nejde tu len o tzv. biele privilégium a neokolonializmus, ktoré konžskí „hipsteri“ vo filme používajú ako zaklínaciu mantru pre všetko, čo sa im nepáči, ale skôr o komerčný postoj, ktorý ovplyvňuje nakrúcanie dokumentov. Teda, ak vieme, pre aké publikum točíme film, natočíme ho metódou, ktorá bude skutočne „objektívna“? Alebo sa budeme snažiť zobraziť to iné a odlišné tak, aby to vyhovovalo našim stereotypom a vkusu publika? Nie je dôležité len to, čo točíme, ale aj ako a nakoniec pre koho, rovnako je strašne dôležité kto točí. Člen komunity? Cudzinec? Človek, ktorý má záver napísaný skôr než sa dotkol kamery?
Táto myšlienka bola prítomná i vo filmoch Freelancer on the Front Lines a Pasažéři rovnako, ako polemika o tom, či natáčaním filmov o marginalizovaných skupinách skutočne pomáhame, alebo len šírime stereotypizáciu príbehov v takmer nevyriešiteľných otázkach. V podobnom svetle sa niesla i finálna diskusia, ktorú s Katarínou Bajzíkovou viedol jeden z organizátorov festivalu Jakub Andor.
Festival ako celok priniesol viac otázok ako odpovedí, čo je aj jeho úlohou. Táto túžba pýtať sa našťastie nakazila i publikum, a tak sa tváre v ňom často opakovali. Jeden svet Košice je jedným veľkým snom, snom o tom, že dokumentárne filmy a klubové kiná nie sú len doménou hlavných miest, ale akéhokoľvek publika s dostatočnou rozhľadenosťou a túžbou po solidarite. Je to festival, o ktorom som cestou vo vlaku z Banskej Bystrice nevedel takmer nič, no stal sa pre mňa jedným z najsilnejších zážitkov tohto roku.
Riaditeľka festivalu Natália Centková a jej kreatívny tím Jakub Andor, Slávka Macáková a Juraj Mrázik dali akcii samostatný šarm, ktorý mal viac z pražskej či brnenskej atmosféry než z prehipsterizovaného prostredia, s ktorým sa často stretávame na Slovensku. Pohoda, rodinná atmosféra, orosené pivo, do ktorého padá jemný decembrový sneh, underground, téma slobody, krehkosť duše a sila politiky. Jeden svet bol obrovskou psychohygienou, možnosťou sa stretnúť uprostred pandémie a cítiť, že kultúra aj napriek všetkému ostala živá.
