Prebúdzam sa, mysľou mi behajú napnuté kroky noci a občas sa mi zazdá, že tie slová počujem celkom zreteľne. Napnuté kroky noci. Neviem, čo sa mi snívalo.

Pri rozpamätávaní sa natrafím na premenu, no nie je to ten strašný chrobák – od toho mám, hádam, ďaleko. A tu, hlasné haló, nezastaviteľný prúd vedomia, že som pribrala. Každým dňom som ťažšia o plané myšlienky o tom, aká obludná je tvorivá ničota, nespavosť zrelého dychu, ale najmä… napnuté kroky noci. Pri všetkom úsilí ma únava spoľahlivo premôže až nadránom, keď je už čas ísť si zabehať. S odhodlaním sa poslúchnem, veď ani včera som nebola a ak nepôjdem ani dnes, určite mi Morfeus zaklope na svedomie aj zajtra a už nikdy, nikdy sa z tohto kolobehu nedostanem.

Na dráhe ma predbieha relatívne sexi športovec s pekným zadkom a myšlienka, že nemohol prehliadnuť ten môj. I truly believe that happiness is possible… even when you’re thirty-three and have a bottom the size of two bowling balls.

Motivačne pridám. Pri slove motivácia sa mi vynorí šatník, v ktorom mám čoraz viac „motivačných“ šiat, sukní, blúzok a zmenšujúcej sa nádeje, že raz, jedného dňa si ich ešte oblečiem. Bývalé módne vychytávky. A potom, že človek by aj chcel v rámci trvalej udržateľnosti nakupovať menej…

Kým rozdýchavam takmer neúnosné tempo, mám sto chutí podeliť sa o tento zážitok fotografiou, ktorá poslúži ako neomylný dôkazový materiál. Bola som! #nomakeup #nofilter #nokondička #zatiaľ

Ale radšej to neurobím. Nebudem predsa zbytočne upozorňovať na mizernú skutočnosť utŕženej váhy, obzvlášť ak stále verím, že si ju uvedomujem iba ja sama.

Do nového roka tiež hlásim nové pravidlá.

I will not fall for any of the following: alcoholics, workaholics, commitment phobes, people with girlfriends or wives, misogynists, megalomaniacs, chauvinists, emotional fuckwits or freeloaders, perverts.

Nasledujúcu noc už ani hodiny nebijú. Tikot, čo ma roky mučil, odrazu stíchol, alebo možno len zanikol v neznesiteľnom ruchu kaviarne. Predstavujem si, že sedím tam, pri stole, čítam si o vine, o teple letmých dotykov, po ktorých síce túžim, ale teraz ich nechcem, vyhýbam sa im a čakám, kedy budem na ne fyzicky pripravená.

Na mojom tele 154 sonetov, štvorveršia i trojveršia, ťažká vôňa na povrchu kože, pod ňou naveky vryté maľby, zápach dymu, v ktorom som sa topila tesne pred spaním. Vraj „na smrť máš ešte čas“, hovorí Morfeus. Mám. Verím však v jej význam, verím, že prekoná všetok môj prežitý čas. Že sa napríklad premením na morskú penu. Že sa márne trápim zovňajškom, pretože, ako sa hovorí, dôležitejšia je vnútorná krása, ako aj sen a jeho všemocnosť. Priala by som si mať znásilnenú dušu. Takú krásnu, že by mi po výstrele mozgu vypučili z hlavy kvetiny! Krv Jeana a Jána. Prepánajána. Potom už odložím predsudky, sama sa stanem Morfeom, zamilovaným do nemožnosti prikrášliť, čo sa so mnou deje. I can’t ski, I can’t ride, I can’t speak Latin, my legs only come up to here and yes I will always be just a little bit fat.

Len toľko som chcela. Je tu téma a hlavne tréma, čo sa v nej ukrýva.

Do tridsiatky len kúsok, ale chce to menej strácania sa. V pachuti včerajšieho vína, v patetických piesňach, v platonických romancách, pri ktorých nepomôže ani Sex v meste či stará dobrá rubrika „Láska, sex a něžnosti“. Jednoducho, pri otázke sebaprijatia netreba podliehať panike. Poďme si pohovoriť o (nad)váhe myšlienok!

But the thing is, um, what I’m trying to say, very inarticulately, is that, um, in fact, perhaps despite appearances, I like you, very much. Just as you are.

A tak som sa nechala inšpirovať Poeom, pretože v knihách som našla veľa odpovedí na otázky, ktoré si kladiem. Objala som Psyché a vytrhla ju z chmúrnych, ťažkých dúm.