Západný svet v súčasnosti nie je zničený vojnou, ale to, čo ho pohlcuje a vťahuje do čiernej hmly, je tolerancia lídrov nerozlišujúcich medzi dobrom a zlom, a kríza hodnôt, spoločenských aj kultúrnych. Dánsky filmár Lars von Trier sa polemike o prirodzených ľudských nerestiach, amorálnosti a animálnosti, venuje vo svojej tvorbe kontinuálne už od konca 90. rokov. Vo filme Jack stavia dom (The House That Jack Built, 2018) sa vpil do očí masovému vrahovi a okrem toho, že šokuje násilím a cynicky sa na nás zabáva (tí ostrieľanejší sa bavia s ním), nabáda k uvažovaniu o roztrieštených a sporných kritériách pri posudzovaní súčasného umenia, ktoré často stráca tvar v postmoderných analýzach. Jack stavia dom si tiež zlízol niekoľko scestných interpretácií, svetoví recenzenti ho, najmä pre exponované násilie a extravaganciu, skôr odsúdili, pričom ide o komplexný obraz znecitlivenia a krízy humanizmu.

Vraždím, teda som

Hlavný hrdina Jack (Matt Dillon) je psychopat a príbeh členený na sedem kapitol podlieha jeho chladnokrvnej optike. Kontruje mu Vergil sprevádzajúci hriešnika na poslednej ceste do pekla. Trier sa priamočiaro pýta, čo umením môže byť, čo ním nie je a kam až môže tvorca zájsť. S dávkou poriadne čierneho humoru mystifikuje a zahmlieva odpoveď na otázku, z akej, ak nie bytostne vášnivej podstaty, tkvie hodnota umelca. 

Totiž, to, čo Jack robí, je poctivé, vášnivé a kvalitne “spracované”, jeho koncept má štruktúru, no chýba mu idea i presah. Hrdina ich pre seba matne nachádza až pri kontakte s divákom (Vergil) v závere filmu. Kontinuálnu tvorbu a životné zanietenie tak vo svojom ponímaní korunuje na umelecké dielo – zo zmrazených mŕtvol postaví príbytok. Trierov žart, zvrhlý do špiku kosti.

S filmárovým krutým, nekompromisným výsmechom nemusíte súhlasiť, mňa však oblažil. Stojí o to, aby svojím dielom diváka vyrušoval, podnecuje vedľajší účinok zhnusenia či smútku na základe extrémneho stotožnenia sa s postavami, napríklad v neznesiteľne tragickej dráme Prelomiť vlny (Breaking the Waves, 1996). Barokovo exponované násilie, cynické narážky na spoločenské anomálie, postmoderné citácie “nedotknuteľných” výtvarných či literárnych diel, stieranie hraníc medzi vysokým a nízkym umením až po etické faux pas, akým je nekorektnosť voči ženám a nerešpektovanie väčšinového vkusu, nie sú prvky, ktorými by samoúčelne vyživoval obsesiu šokovať, naopak, cielene smeruje k pointe. 

Autor je vo filme bytostne prítomný a svojím vraj posledným filmom vzbudzuje pochybnosti o vlastnej amorálnosti. Triera  si z kontextu jeho diel nemožno odmyslieť, asi viacerým vyskakuje ako výkričník canneský škandál, kde nemiestne vtipkoval a viacerých presvedčil o tom, že sympatizuje s Hitlerom, za čo bol z festivalu vylúčený a vo Francúzsku majú jeho filmy obmedzenú distribúciu. Vvyhlásenia niektorých herečiek po prepuknutí kauzy #MeToo, vrátane hudobníčky Björk, zase vypovedajú o Trierovom nekorektnom správaní sa počas nakrúcania. Buranstvo a provokácia sú hlavnými a autentickými ingredienciami jeho autorstva. Nahlodáva nimi stabilitu hodnôt, ideálov, vysmieva sa pretvárke, aby odkryl vrásčité tepny a mäso sveta, zahalené pod uhladenou kožou a slušným odevom. 

Takéhoto Triera tu už dávno nebolo

Vyhraňovanie sa voči filmu Jack stavia dom je pochopiteľné, hrdina prekračuje hranice normálnosti míľovými krokmi, umierajú tu zväčša ženy, deti, ale aj muži, a trpia káčatká. Trier láka na neznáme územie, aby nás nahých zneistil, no jeho ľadová sprcha je katarzná. Navyše Jack stavia dom, akokoľvek zvláštne to znie, je jeho najvtipnejší film.

Po Antikristovi (Antichrist, 2009), Melanchólii (Melancholia, 2011) a Nymfomanke (Nymph()maniac, 2013) som neočakávala, že sa Trier vráti k onomu živelnému, nekompromisnému zanieteniu, ktoré som na jeho filmoch obdivovala a ktoré mi pri posledných troch menovaných chýbalo. O tom, že svoj koncept doťahuje do dokonalosti, presvedčil už dogma filmom Idioti (Idioterne, 1998), krutou sociálnou drámou Tanečnica v tme (Dancer in the Dark, 2000), melodrámou Prelomiť vlny (Breaking the Waves, 1996), či polemikou o dobre a zle Dogville (2003).

Vo vrstvách často lineárneho príbehu, pretkaného odbočkami, rezonuje téza. Trier ju však obaľuje a “opeká” z mnohých perspektív. Konfrontuje nás s kontroverznými názormi, aby vzbudil potrebu vyhraniť sa, uvažovať a prísť k vlastnému východisku. Vyvádza z miery chladným nadhľadom, estetizovaním hnusu a zásadou za žiadnych okolností sa necenzurovať. Zavše len podpichne, bez rozvíjania ďalšieho významu. Dekadentne spochybňuje filozofiu ako disfunkčné bľabotanie, ktoré nemá reálny dopad pri formovaní sveta. 

Jack je zanietený, bytostne pohltený, satisfakciu nachádza vo vraždení. Keby som chcela nadinterpretovať, vraždenie je pre neho uskutočnením utopistickej predstavy o vymanení sa z pozemskosti, odpútaním sa od morálky, citov. Podlieha animálnej vášni, žitiu pre žitie, umeniu pre umenie.

Trier síce reaguje invenčne a odzbrojujúco, no nie je natoľko komplexný, ako by si to kontroverzná problematika vyžadovala. Z toho plynú sankcie v podobe odmietavých postojov divákov, s ktorými sa stretávam najčastejšie. Hrdinu so psychickou poruchou však odkrýva do detailov, je dokonca ľahké stotožniť sa s ním aj napriek tomu, že je antagonistom. Jednou z jeho najpozoruhodnejších čŕt je totiž absolútna koherencia so žitím, nepochybuje, koná pudovo a harmonicky prilieha k obrazu sveta. Ten si o realite sám vytvára, neprepadá zúfalstvu ani výčitkám, verí v správnosť svojich činov, čo nepriamo reflektuje svetových tyranov a vodcov, ktorí pri naplnení svojho cieľa a dobíjaní Zeme konajú podľa hesla účel svätí prostriedky.

Lars von Trier otvára polemiku o umení, absencii ľudskosti či hraniciach morálky, no pravdepodobne si nemyslí, že nám skrz Jackov príbeh povie, čo sme ešte nepočuli. To, že umelec môže byť cynický alebo nekorektný a nemôže dbať o blaho ľudí alebo bohov, by sme už predsa mali všetci dobre vedieť.