Začiatok roka 2021 sa na poli hudobného dokumentu mapujúceho súčasnú alternatívu scénu niesol skôr v duchu sklamania po premiére očakávaného dokumentu Inside My Head na youtubovom kanáli platformy Complex. Film o švédskom raperovi a ikone „sad boy“ zvuku Yung Leanovi totiž priniesol klasické biografické rozprávanie skrz „hovoriace hlavy“, len s minimálnym využitím estetiky Leanovej tvorby, objavujúcej sa v dokumente iba ako priebežný ilustračný materiál popri rekapitulácii a konštatovaní dlhodobo známych faktov z Leanovej turbulentnej kariéry započatej v roku 2012. Protiváhu tomuto vyše dvojhodinovému nenaplnenému potenciálu priniesol o pár týždňov neskôr stredometrážny fanúšikovský dokument o michiganskej skupine SALEM s názvom SALEM: Midwest Side Story.
Zrod Witch Housu: Zrážka všetkého temného
Zoskupenie SALEM pôsobí samo osebe na alternatívnej hudobnej scéne ako prízrak alebo temná urbánna legenda. Skupina založená v roku 2008 trojicou Heather Marlatt, Jack Donoghue a John Holland (v súčasnosti fungujú ako duo Donoghue a Holland) vydala o dva roky neskôr, po nahraní dvoch EPčiek Yes I Smoke Crack a Water, svoj prelomový debutový album King Night. Vďaka nemu sa stali priekopníkmi takzvaného witch housu – hudobného žánru, založeného na syntéze temnej elektroniky inšpirovanej dronovou a industriálnou hudbou, chopped and screwed atmosférou a rytmikou južanského hip-hopu s výrazne skreslenými vokálmi. Výsledok znie ako soundtrack vytúženého hororového filmu, ktorý nikdy neuvidíte.
Skupina následne 10 rokov nevydala žiaden hudobný projekt (s výnimkou EPčka I’m Still in the Night z roku 2011) a svoje mlčanie prelomila až minulý rok polhodinovou nahrávkou Fires in Heaven. SALEM sa zrazu ako prízrak vynoril na konci jedného z najtemnejších rokov od začiatku nového milénia. Jedinečný zvuk, nepočetné, ale mimoriadne silné nahrávky a doba mlčania vytvorili SALEMu nepriestrelne kultový charakter, ktorý sa odráža aj v tohtoročnej novej dokumentárnej snímke na internete.
Fanúšikovstvo s nezvyčajnou profesionalitou
SALEM: Midwest Side Story pri prieniku do príbehu skupiny bohato čerpá z mysteriózneho odéru okolo nej. Celý dokumentárny film je vlastne biografickým found-footage filmom, vytvoreným na kanáli Youtube používateľom pod pseudonymom hund, ktorý sa tuto formou venoval tiež hudobníkom ako Bladee alebo Playboi Carti. Môžeme teda hovoriť o fanúšikovskom, alebo amatérskom filme, zloženom z materiálov voľne dostupných na internete. A o to viac môžeme oceniť vynaliezavosť a štruktúrnu nápaditosť celého projektu.
Hundov film v spôsobe organizácie dostupného materiálu výrazne presahuje bežnú podobu fanúšikovského filmu – až sa vám pri troche nepozornosti môže zdať, že sledujete úplne oficiálny dokument o skupine. SALEM: Midwest Side Story je vysoko atmosférickou kompiláciou rozhovorov s členmi skupiny a koncertných záznamov, do ktorých zasahuje „narátor“ v podobe písaných titulkov, a atmosféru dotvára sled veľmi dobre vybraných ilustračných fotografií. Hund v tejto biografickej koncepcii preniká za všeobecné fakty o skupine a rozpráva príbeh aj o osobných démonoch, problémoch a sebadeštrukcii so silným existenčným rozmerom, ktorý dokonca niektorí vekoví súpútnici členov skupiny označujú za príbeh generačný. Obratnosť práce s materiálom a základná pridaná hodnota celého filmu spočíva v práci so statickým fotografickým materiálom. Hund selektuje a zoraďuje fotky odľahlých miest, injekčných striekačiek, zdevastovanej postindustriálnej krajiny alebo bizarné fotoportréty a všemožné momentky (od backstagových fotografií až po záznamy užívania rôznych drog). Umocňuje sa zlovestná atmosféra aj osobná rovina filmu vyplývajúca z využitia rôznych zákulisných rozhovorov so skupinou. Fotografie na základe vzájomných vzťahov zároveň vytvárajú akýsi vlastný storytelling – komentár príbehu skupiny. Hundovo rozprávanie prostredníctvom statického obrazu dáva filmu jemne experimentálny nádych a pripomína klasické dielo francúzskej kinematografie – film Rampa (La Jetée, 1962) Chrisa Markera, prerozprávaný pomocou voice-overu a sledu statických obrazov.
Poctivá gotika
Esteticky snímka vizuálnou grotesknosťou a potemnenou spustnutosťou, odkazujúcou na úpadok krajiny (príbeh skupiny a štýl ich hudby je možné chápať ako komentár socioekonomického úpadku amerického Stredozápadu) aj na odcudzeniu človeka ako indivídua, pripomína prvky diel južanskej gotiky (napriek tomu, že skupina bola založená v michiganskom meste Traverse na opačnom konci krajiny). Naturalistické a veľmi transgresívne razenie obrazového materiálu pracujúceho s ľudským telom ako médiom zasa pripomína surové analógové série fotografií Dasha Snowa, staršiu tvorbu Richarda Kerna či fotodenníky Terryho Richardsona.
Pri SALEM: Midwest Side Story sa záverom núka jedno stručné konštatovanie: v posledných dekádach sme sa už stretli s dielami tzv. „fanfiction“ – fanúšikovskej fikcie, ktorá skôr výnimočne oplývala výraznejšími kvalitami. Pri hundovom filme teda ide na jazyk termín „fan non-fiction“. V prípade Salemu oslavuje svoj malý triumf – spôsobom svojho spracovania presahuje rovinu potešenia fanúšikov skupiny vďaka nápaditým spôsobom organizácie materiálu a štrukturálnej výstavby prináša pôsobivé transmediálne riešenia. V neposlednom rade vytvára zaujímavé generačné a spoločenské presahy. Takto sa to robí!
