Písať o tom, čo dobré priniesla pandémia, je, samozrejme, nezmysel. Dobré nepriniesla nič, akurát nejaké veci sa nám také môžu javiť. Mňa napríklad vlastne bavilo byť doma. V karanténe, keď bolo treba, a v sociálnom fyzickom odlúčení, keď treba nebolo. Raz za týždeň vyjsť do obchodu, inak sa motať v záhrade a užívať si výhody home officu. Samozrejme, prednášanie online bol marazmus, ale keď sa inak nedalo, zvládli sme to. Hoci aj to je pravda, že ak sa na voľačo profesijne naozaj teším, tak na študentov.

Ale inak to vlastne bolo fajn, pričom zvlášť a mimoriadne som si užil také to, ako to nazvať… hmmm… dekadentné virtuálne filmové ponevieranie. Niežeby nebolo čo robiť, naopak, akurát niektoré veci zniesli odklad, či sa zdali menej urgentné a vždy sa dalo vyhovoriť na vypadnuté pripojenie, a tak som sa relatívne často utiekal k tomu, že som sa skoro až tak anarchisticky spúšťal. Rezignoval som na systém, porušoval striktné pravidlá, ktoré som si stanovil, aby som nežil v chaose, ale v poriadku.

S pozeraním filmov to mám napríklad tak, že vlastne nikdy nepozerám nič len tak náhodne. Sú nové filmy, ktoré chcem vidieť, sú nové filmy, ktoré by som mal vidieť, sú staré filmy, čo som nevidel a chcem ich vidieť, a sú staré filmy , čo som nevidel a mal by som vidieť. No a k tomu sú filmy, ktoré som videl, ale potrebujem alebo si ich chcem pozrieť znova. A tak to striedam podľa sofistikovaného diváckeho plánu, ktorého súčasťou je, prirodzene, aj pozeranie seriálov, nových, starých, nebudem sa rozpisovať, na vytvorenie predstavy to stačí. Výsledkom je, že toho pozerám pomerne veľa, upokojuje ma však, že v tom mám poriadok.

A tento rokmi ladený systém som počas pandémie začal bohapusto narúšať, až mi je hanba samému pred sebou, ale je to tak. Že nikto ma nekontroluje, len ja sám, že aj tak je to vlastne blbosť, načo sa zväzovať a kto ťa vidí? Nikto, tak čo sa ondieš? A veru, neondel som sa, ale ňúral a našiel som úžasné veci.

Filmy, čo som videl náhodou, filmy mimo systému, filmy narúšajúce poriadok.

Najobyčajnejšia bola Nyitva (Otvorené), tri roky stará maďarská romantická dramédia o páriku tridsiatnikov, čo sa boja vyhorenia vzťahu, a tak začnú experimentovať s partnerskou vernosťou. Banalita, film, čo ich je dvanásť do tucta, predvídateľný, schematický, stereotypný kus, ktorého jedinou kvalitou je čistá remeselná zručnosť. Veľmi dobre obsadení herci hovoria presne to, čo divák očakáva, že povedia, ale dá sa im to veriť. Pekná civilná výprava, interiéry, ktoré vyzerajú, že v nich skutočne niekto býva. Ona pracuje ako sobášna úradníčka, on je lekár, sú spolu päť rokov, na deti sa ešte necítia, sex už nie je čo býval, ale keďže sú to normálni dospelí ľudia, nechcú si ubližovať. Film, čo na ňom doslova nič nie je zvláštne, akurát to, aký je vo svojej jednoduchosti presný. Veľmi pekne a sekvencie, v ktorých mladý pár v rámci oživenia telesnosti skúsi navštíviť swingerský klub sú natočené s takou bravúrou, eleganciou a vkusom, že by mohli slúžiť ako príklad filmárskej miery. A maďarčina ako bonus, čo je, mimochodom, jedným z leitmotívov filmov, čo som videl náhodou len preto, že som počas pandémie rezignoval na pravidlá. Mám rád zvukomalebnosť cudzích jazykov, čo ma privádza k druhému filmu, ktorý ma nadchol natoľko, že som sa oň rozhodol podeliť.

Ursul je desať rokov stará rumunská komédia odohrávajúca sa na začiatku deväťdesiatych rokov v postceaușescuovskom Rumunsku. V Bukurešti a na vidieku, v cirkuse, okolo zápletky, ktorá akoby bola esenciou klišé. Dokonca český pesničkár Ivo Jahelka mal o tom pesničku. Balada o mezinárodní ostudě mysliveckého sdružení v Brodě. Cirkusový principál sa snaží zohnať peniaze na prevádzku cirkusu takým spôsobom, že nechá zastreliť svojho skroteného cirkusového medveďa vášnivým nimródom zo zahraničia, ktorý je ochotný dobre zaplatiť v tvrdej mene. Samozrejme, nepovie sa mu, že medveď je cirkusant, bude sa predstierať, že je to normálny divo žijúci medveď. A zvrtne sa to predvídateľným spôsobom a je to smiešne takým tým rustikálnym rurálnym spôsobom. Humor na prvú, postavený na stereotypoch. Ale funguje to, podobne, ako fungujú tie Kusturicove balkánske írečito zemité komédie, čo k nim všetkým robil hudbu Goran Bregović. Samozrejme, veď Bregovićova generická balkánska pseudofolklórna dychovka znie aj tu. Aj dedinská slávnosť je tam a znova platí, že Ursul je veľmi predvídateľný film, ale v tom je jeho najväčšia sila. Ako sa Rumuni na úsvite deväťdesiatok vyrovnávali s nástupom kapitalizmu. Ostalgia po rumunsky, skvelý film vzhľadom na tému, generačná pamäť zakonzervovaná do filmu. A rumunčina tiež znie fantasticky a vie byť nádherne vulgárna, z čoho znova postavíme somársky mostík k ďalšiemu filmu.

Hovorí (a pôvabne nadáva) sa v ňom po chorvátsky, po srbsky a pár slov po slovinsky. Volá sa Posljednji Srbin u Hrvatskoj, vznikol v chorvátsko-srbskej koprodukcii v roku 2019 a je presne taký nádherne bizarný, ako znie jeho názov na HBO GO. Voda, krv, rakija a zombie epidémia je film o svetovom sprisahaní proti Chorvátsku, ktorého nástrojom je zombie apokalypsa, a je to tak nádherne bizarné, vtipné, (seba)ironické a neočakávane bystré, že to treba vidieť. Typické klišé zombie filmov tu je totiž prostriedkom na rozohranie veľkej politickej satiry o balkánskom, špeciálne o srbskom, chorvátskom a slovinskom nacionalizme. A najlepšie je, že na pôde celovečerného filmu debutujúci režisér a scenárista Predrag Ličina nakrútil svoju snímku akoby z pozície Juhoslovana, ktorým vlastne – vzhľadom na rok narodenia (1972) – aj je. Čo to znamená? Že nikomu nedrží stranu, respektíve, drsne sa naváža do všetkých nacionalistov. Do Srbov, do Chorvátov, do Slovincov a rovnako drsne aj do Západu, do Únie a NATO, pričom humor naozaj akoby v tomto filme oslobodzoval všetkých od mimoriadne smutnej, občianskou vojnou poznamenanej minulosti. Výborný kus a vzhľadom na okolnosti možno aj najhlbší, svojou výpoveďou najsilnejší zombie film.

Veľká paráda.

A nakoniec, vo finále, nemôžem nespomenúť poľský film Plagi Breslau, teda Mory Vroclavu, nakrútený v roku 2018 vraj komerčne najúspešnejším súčasným poľským režisérom a scenáristom Patrykom Vegom. Temný mestský triler koketujúci s mimoriadne čiernou až morbídnou komédiou, satiricky zlou, cynickou, na jednej strane inšpirovaný povedzme tarantinovskou poetikou priamočiarej brutality, na druhej film, čo akoby bol poľskou parafrázou Fincherovho trileru Sedem, a na tretej snímka, čo svojím dôrazom na mesto, v ktorom sa odohráva, môže pripomínať detektívky Mareka Krajewského. Vo Vroclave niekto začne mimoriadne brutálnym spôsobom vraždiť zlých ľudí, prípadu sa ujme životom mimoriadne ťažko skúšaná policajtka, ktorá s ním nedokáže pohnúť, až kým sa k vyšetrovaniu nepridá mimoriadne zbehlá kolegyňa. To, čo nasleduje, je neuveriteľná prehliadka režisérskej bravúry, vynikajúceho remesla a hlavne, takého modelu filmového rozprávania, v ktorom akoby sa aj divák stával režisérovou bábkou, takže nevie, či sa má smiať, či plakať, alebo len neveriaco krútiť hlavou. A potom je tam taký až anarchistický presah veľmi presne ilustrujúci politické a spoločenské pomery v súčasnom Poľsku.

Nemôžem si pomôcť, ale je to vynikajúci film, vynikajúci aj preto, že už som sa kvôli nemu stihol pohádať aj s ľuďmi, ktorých názory na filmy si vážim. V dobrom, ale pohádať, nekompromisne, lebo oni vraj, že strašná blbosť, a ja že nie, práve naopak, film, keby naozaj nebol taký dobrý, ako je, mohol by nádherne ilustrovať, že zlých filmov niet, to len my, diváci, máme z prípadu na prípad svoje rezervy a limity.