Stratený domov (r. Juraj Mravec, Slovensko, 2019, 75 min)

Na vojnu sa pozeráme s odstupom. Slovenský národ s vojnou totiž nemá mnoho skúseností, keďže aj počas druhej svetovej sme sa skôr prizerali, ako niečo činili. Asi aj preto sa posledné roky stretávam s názormi, že vojna nás nemôže ohroziť, a čudujeme sa len nad tým, prečo sa z našich peňazí nakupujú stíhačky. To, že vojna prebieha neustále a každý deň ohrozuje nesmierne množstvo ľudí, nám do denného plánu informácií jednoducho nezapadá. Sú tu však aj takí, ktorí sa na týchto vojnách aktívne zúčastňujú a snažia sa v mene Slovenska pomôcť tým, ku ktorým sa obyčajne žiadna pomoc nedostane. O týchto ľuďoch, no aj o inom je nový film Juraja Mravca Stratený domov.

Dvaja statní muži na streche domu hľadia na ohňostroj z balistických striel lietajúcich nad mestom v Iraku. Zhovárajú sa o deťoch, ktoré im umreli pod rukami či už pre nedostatok medicínskych nástrojov, alebo rozsah zranenia, pri ktorom by nepomohli ani v nemocnici na Slovensku. Jeden z nich si poplače, druhý tvrdí, že už to tak neprežíva, že už sú to pre neho iba čísla. Popri tom zmätku, násilí a chaose sa títo lekári snažia prinavrátiť aspoň kúsok nádeje pôvodným obyvateľom, ktorí sa musia sťahovať zo svojich obydlí a miest ako z postapokalyptických filmov.

Film sleduje Mateja a Olivera, ktorí sú súčasťou záchrannej misie v Iraku. Bližší kontext síce z filmu nie je úplne jasný, ale pre hlboký ponor do ich každodennej „rutiny“ ani nie je nutný. Ocitajú sa zoči-voči smrti a napriek tomu majú výnimočný priateľský vzťah, bez ktorého by to ani nešlo. V obrazoch situovaných na Slovensku, kde sú s rodinou, cítiť autenticitu, ktorou režisér podčiarkol to, že mladí lekári síce nadovšetko milujú svoju rodinu, ale mysľou sú v Iraku a ich misia je jasná.

Styk s rodinou je v obrovskom kontraste so životom obyvateľov hlavného mesta samozvaného kalifátu Mosul. Vojna v tejto oblasti spôsobila najväčšiu migračnú krízu od čias druhej svetovej vojny. Rodiny sú rozdelené útekom z krajiny do Turecka a následne do Nemecka alebo úmrtím, ktoré je na severe Iraku a Sýrie bežnou súčasťou života.

Jedna z postáv, Ilias Haji Murad, ktorý  na začiatku príbehu v drese Ronalda behá cez zničené mesto, kde kedysi žil so svojou rodinou, akosi odľahčuje celú situáciu. Automechanik, ktorý v obkolesení rozpadnutých budov opravuje autá, aby mal aspoň aké-také rozptýlenie pri zhoršujúcej sa situácii a padajúcich bombách. Dvaja zdravotníci sú v očiach tamojších ľudí na úrovni boha, pretože robia všetko preto, aby ľudí doslova kriesili. Sám režisér sa stáva aktérom zdravotných úkonov, keďže sa sám pýta, či môže s niečím pomôcť, keď Maťovi a Oliverovi nosia pod ruky ľudí na hrane života a smrti.

Autorský film tu naberá nový význam. V tomto „žánri“ nie je priestor na dôkladnú kompozíciu, dramaturgiu alebo scenár. Režisér si nemôže dovoliť zvukára ani kameramana – nie preto, že by nedostal podporu z fondu, ale nemôže kvôli kvalite zvuku a obrazu riskovať ich životy, keďže aj on sám je v ohrození. No je to jediná cesta ako ukázať zložitý a napohľad chaotický život pomocných síl pri podobných vojenských operáciách. S kamerou pomáhajú napríklad aj aktéri filmu pomocou akčnej kamery zasadenej na nepriestrelnej vojenskej helme.

Film Stratený domov od režiséra Juraja Mravca nie je dôležitý len preto, že ukazuje pre nás (zatiaľ) nepredstaviteľné ohrozenie ozbrojeným konfliktom, ale vnáša do konfliktu na hraniciach Sýrie a Iraku slovenský kontext, vďaka ktorému môžu situáciu pochopiť aj osoby nie priamo zainteresované. Preto by som touto cestou odporučil pozrieť si tento dokument všetkým, ktorí majú z médií a z výrokov niektorých politikov pocit, že nás ohrozujú milióny utečencov. Nie sme v ohrození utečencov, ale extrémistov a neférovej politiky. Ľudia ako Maťo, Oliver či sám Juraj a mnoho ďalších bojujú každodenne za to, aby mal raz aj nám kto pomôcť, ak sa dostaneme do takých problémov, s akými bojujú v Sýrii a Iraku.