Posledný deň minulého roka bol v online premiére na Netflixe uvedený film Stratená dcéra (The Lost Daughter). Možno práve rozhodnutie uviesť film v závere roka, keď sa mnohí oddávame odpočinku či oslavám, vytvorilo určité očakávania. Možno sú za ne zodpovedné pozitívne recenzie zo zahraničných médií alebo slávne meno autorky literárnej predlohy. A možno je za nimi skutočnosť, že ide o režijný debut talentovanej herečky Maggie Gyllenhaal a (moje) prianie, aby sa film podaril.

Film je rámcovaný tmavou nočnou scénou. Hlavná postava Leda Caruso v podaní oscarovej Olivie Colman zmätene kráča, akoby pred niečím utekala, akoby prechádzala tunelom… domýšľam si pri pozeraní úvodu. Ocitne sa na brehu pláže a vidíme, ako padne. Žije alebo zomrela?

Leda prichádza na dovolenku do Grécka, aby mohla nerušene pracovať na novom texte. Zdá sa, že samota jej vyhovuje, užíva si ju, kúpe sa v nej. Poskytuje jej tvorivý priestor, miesto na oddych. Jej predstava sa postupne rozplýva, keď sa namiesto sústredenej práce musí pustiť do boja s rušivými faktormi vo svojom apartmáne, na pláži či v miestnom kine.

Navonok pokojné prostredie prímorskej krajiny sa stáva bojiskom. Kladie Lede prekážky a zraňuje ju telesne aj citovo. Leda si drží odstup od ostatných, pre ktorých je zaujímavá a chceli by ju spoznať. Až pri stretnutí s temperamentnou rodinou na pláži prestáva pracovať. Zaujme ju mladá matka Nina s dcérkou Elenou. Leda sleduje Eleninu hru s bábikou, vyčerpanie Niny a postupne sa otvára vlastným nespracovaným pocitom.

V úvode filmu dostávame informáciu, že Leda prichádza na pracovnú dovolenku, no nevieme, prečo je sama a prečo si vybrala práve toto miesto. Prostredie ostáva zahalené tajomstvom, snové, ako aj postavy, ktoré v ňom vystupujú. Éterická Nina, tvrdá Calli aj malá Elena v určitom zmysle zrkadlia Ledinu skúsenosť s materstvom. Akoby to boli jej alter egá, odrazy na hladine, do ktorej sa pozerá, a nie svojbytné osobnosti.

Maggie Gyllenhaal sa v režijnom debute zaoberá témou rodičovstva z pozície matky. Ukazuje tienisté stránky materstva a komplikovanosť životných situácií, ktoré z neho vyplývajú. Rola matky v rodine a starostlivosti o dieťa sa spoločensky nespochybňuje. O náročných rozhodnutiach sa takmer nehovorí. Mnoho vecí, ktoré matky trápia, ostáva sa zatvorenými dverami, ich problémy sú tabu. V rozhovore pre The Washington Post Maggie Gyllenhaal spomína: „Bolo nám povedané, že len málo vecí je skutočne akceptovateľných, pokiaľ ide o naše pocity týkajúce sa rodičovstva, napriek tomu si myslím, že rodičovstvo je tá najkomplikovanejšia, najneuveriteľnejšia a najväčšia výzva, aká existuje. Z toho vyplýva obrovské spektrum pocitov.“

Mužské postavy, ako správca domu Lyle alebo Ninin manžel Toni, sú príkladom toho, že muži majú vždy na výber, či si zvolia život s rodinou alebo bez nej. Žene spoločnosť takúto možnosť nedáva. Vie, že ak by si ju vybrala, bola by vnímaná ako sebecká a bezohľadná. Samotná existencia negatívnych pocitov z materstva môže vyvolávať výčitky. A potom je tu Leda, ktorá si negatívne pocity uvedomovala a keď dostala príležitosť naplniť svoje profesionálne a emocionálne potreby, urobila to. Režisérka ukazuje dôsledky rozhodnutia, ktoré nebýva časté a predsa je reálnou možnosťou.

Film je adaptáciou rovnomenného románu Eleny Ferrante. Meno hlavnej postavy odkazuje na grécky mýtus v spracovaní írskeho básnika W. B. Yeatsa Léda a labuť. V ňom sa boh Zeus premenil na labuť, aby zviedol a znásilnil Lédu. Porodila niekoľko Diových detí. Léda je v sonete postavou zahnanou do úzkych: „…jej zátylok uväznený v jeho zobáku.“ Stáva sa matkou detí, ktoré nechcela. Film odkazuje na Yeatsa na viacerých miestach. Napríklad, keď sa filmová Leda pomýli a odcituje verš „…Všetko sa rozpadá, stred sa zvnútra zrúti“[1]  z Yeatsovej básne Druhý príchod. Akoby jej vety podsúvalo vlastné podvedomie. Matka ako stred rodiny sa pod tlakom môže zrútiť.

Za Lediným úsmevom cítiť napätie, je zatvorená do seba a do svojho sveta. Režisérka sa sústredí na ňu a necháva nás sledovať jej cestu v úzkom zábere. Prostredie tým zbavuje identity. O tom, že sme v Grécku, vieme iba z dialógov. Leda je oddelená od okolitého prostredia. Nepúšťa ho k sebe a nechce doň patriť. Malé konflikty, ktoré sa odohrajú medzi Ledou a jej okolím, však postupne narúšajú jej obranný štít. Vracajú sa jej spomienky na minulosť.

V druhej časovej rovine sa mladá matka Leda, ktorú skvele stvárnila Jessie Buckley, snaží zvládnuť výchovu dvoch malých dcér a zároveň si budovať kariéru. Dáva priestor manželovi, ktorý často odchádza na pracovné cesty a necháva ju s deťmi samu: „Dusím sa,“ hovorí mu. Obrazy z minulosti sú farebné a živé, plné emócií.

Maggie Gyllenhaal vo filmovom spracovaní románu ukazuje ambivalenciu pocitov matky, ktorá je ženou s mnohými túžbami. Adaptáciu možno žánrovo zaradiť k psychologickým drámam. Vo filme sa však nájdu motívy, ktorých spracovanie bolo pre mňa ťažšie uchopiteľné. Elenina bábika spúšťa v Lede sériu spomienok na vlastnú bábiku, ktorú kedysi darovala dcére. Keď vidí, ako Elena bábike ubližuje, ukradne jej ju. Snaží sa zachrániť Elenu, Ninu či seba? Pocity viny z opustenia dcér po rokoch spracúva osamelá na cudzom mieste. Aj blízkosť, ktorá vzniká medzi Ledou a Ninou, sa končí útokom. Napokon však rovnako ako my prichádza k záveru, že život ide ďalej. Neurčitý koniec filmu na mňa pôsobí ako režijne nedotiahnutý. Napriek niekoľkým nedostatkom je však Stratená dcéra dôležitým filmom, ktorý narúša stereotypy a otvára podstatnú spoločenskú diskusiu.

[1] podľa prekladu Martina Hilského