Technológia VR akoby zavŕšila ideu splynutia filmu s realitou, ktorú v polovici minulého storočia postuloval extravagantný francúzsky filmový teoretik a kritik André Bazin. 

Film je podľa Bazinovej ontologickej koncepcie s faktickou prítomnosťou spriaznený existenciálne. Bazinove tézy o účasti filmu na existencii skutočnosti o niekoľko rokov dopĺňa akademická kniha neomarxistického sociológa Sigfrieda Kracauera Theory of Film – The Redemption of Physical Reality (1960). Kracauerova preskriptívna teória hovorí, ako napovedá už podtitul, o vykúpení (rehabilitácii) reality – film z nej vychádza a musí sa k nej vrátiť. 

Požiadavka realizmu a príklon k veristickému zobrazeniu sveta je významne citeľný naprieč dejinami filmových teórií (a repetitívne aj naprieč dejinami kinematografie). Diskurz nastavený klasikmi Bazinom a Kracauerom tvoril dominantnú vetvu súdobej filmovej teórie inklinujúcu k reprodukcii, nie transformácii reality. V skutočnosti však jedna tendencia bez druhej neexistuje a vo filme, ktorý je znakom a všetko v ňom je znakom, je prítomná ako denotatívna, tak aj konotatívna zložka. Teda nielen text, ale aj kontext.

Hyperrealistická reprezentácia sveta, akú nám ponúkajú napríklad rôzne dokumentárne VR formáty, má saturovať naše kognitívne a intelektuálne očakávania absolútnej autenticity. Imerzívna iluzívnosť a interaktívnosť sú nespornými danosťami technológie VR, ktorá nás prevádza z žitej reality do čo najvernejšej virtuálnej reality. Excitáciu pociťovanú pri úspešnej transpozícii z fyzického sveta do sveta VR môžeme bez pochýb nazvať stavom údivu. 

Filmové médium vyvolávalo údiv v masách od svojho počiatku. Walter Benjamin v slávnej eseji Umelecké dielo v dobe svojej technologickej reprodukovateľnosti (1936) píše o šoku, ktorý v nás vyvoláva film novým prvkom – montážou, tým, že nás núti nachádzať v rýchlo sa striedajúcich pohyblivých obrazoch jednotiace prvky. Film a montáž sú podľa Benjamina kontinuálne prepojené s rytmom modernity a sveta turbulentnej technologickej inovácie a mašinizmu. 

Rozptýlenie, ktoré nám ponúka film, má podľa Benjamina taktilný charakter. V jeho koncepcii je primárnym činiteľom montáž (prúd asociácií je znásilnený kmitajúcimi obrazmi). Skutočne „taktilné” vnímanie však dnes dosahuje svoju totálnu podobu práve v technológii VR, kde montáž ďalej nehrá zásadnú rolu a nás udivuje doslovná „taktilnosť” tejto virtuality, účelovosť, s akou obkresľuje reálno. Ukazuje sa, že v Bazinovej radikalite bola prospektíva. Svet VR nás strháva svojou priliehavosťou k svetu takému, aký sa nám javí v skutočnosti.

Vo svetovej kinematografii uplynulých dekád môžeme zaznamenať výrazné realistické trendy, či už ide o dánsky manifest Dogmy 95, rumunskú, iránsku a bulharskú novú vlnu (akýsi neo-neorealizmus), tvorbu Kena Loacha, bratov Dardennovcov, alebo napríklad aj slovenskú hrano-dokumentárnu tvorbu ostatných rokov.

Hoci potreba rehabilitovať realitu dnes nie je natoľko pálčivá ako v časoch Bazina a Kracauera, technológia VR nás vystavuje celkom novému subverzívnemu fenoménu na poli realizmu. Pozoruhodným spôsobom ho možno reflektovať prizmou špekulatívneho realizmu (a objektovo orientovanej ontológie), v posledných rokoch populárnej disciplíny vo filozofickom a umenovednom diskurze. 

Špekulatívny realizmus sa snaží o odstránenie referenčného pozadia – vo filmologickom diskurze môžeme hovoriť o dispozitíve, ako označuje široký kontext filmového obrazu (napr. ideologický, kultúrny, ekonomický či technologický) vo svojej knihe Obraz súčasný francúzsky teoretik Jacques Aumont. 

Špekulatívny realizmus obracia našu pozornosť k denotatívnej zložke umeleckých objektov, pozýva nás nechať sa udivovať spontánnou a kontingentnou „silou vecí”, ktorú v rovnomennej eseji tematizuje americká filozofka Jane Bennetová: „Objekty (sa) začali javiť ako veci, teda ako živé entity, ktoré nie sú úplne redukovateľné na kontexty, do ktorých ich zasadzujú (ľudské) subjekty, a nie sú preto ani nikdy vyčerpané svojou semiotikou.”(1) 

Podľa špekulatívneho realizmu sa umelecké objekty vzpierajú redukovateľnosti na zodpovedný dispozitív. Pomocou tejto teórie sa k umeleckému dielu vzťahujeme a priori. Takáto recepcia predpokladá suverenitu a autonómiu umeleckého diela, otvorenosť a akcidenciu. „Diela špekulatívneho realizmu unikajú symbolizácii a pracujú s objektom v jeho ,nahote’,” ako píše slovenský výtvarný teoretik Ján Kralovič, ktorý uplatňuje tézy špekulatívneho realizmu na výtvarnú prax, pri hodnotení umeleckých objektov nainštalovaných v galerijnom priestore.

Ako som už načrtol, pri špekulatívnom realizme ide o zostup na úroveň denotácie, čo vytvára analógiu s VR: tým, že skutočnosť nereprezentuje, ale kopíruje jej časopriestor v jeho doslovnosti, eliminuje konotatívnu zložku. Ak teda VR skutočnosť nereprezentuje a ani ňou vo svojej podstate nie je, zaujímavou môže byť polemika (v intenciách špekulatívneho realizmu), kde sa na polceste medzi realitou a fikciou táto technológia nachádza a k čomu má bližšie.

Predstavme si taktilný virtuálny svet, na ktorom sme interaktívne účastní. Takáto predstava odmieta klasický vzťah objektu a subjektu, vystavuje nás vnímaniu vecí samých o sebe. Videné nás prekvapuje a udivuje bez toho, aby sme k nemu museli pristúpiť nevyhnutne analyticky. Fenomén údivu je spätý s bezprostrednosťou prekvapenia, s akou nás konfrontuje VR, ktorá je esenciálne anachronická (ponúka nám staronový koncept estetickej kontemplácie). 

Pozerať sa na umelecké diela, vznikajúce vďaka technológii VR, prizmou špekulatívneho realizmu by tak mohol byť jeden z možných spôsobov ich recipovania. Špekulatívny realizmus sa totiž, rovnako ako VR, v rovine estetickej skúsenosti odpútava od semiotickej koncepcie konštatujúcej štrukturálnu či ideologickú ukotvenosť objektov – znakov, a obracia nás k možnosti nezaťaženého estetického zakúsenia.

(1) Esej bola publikovaná v antológii s názvom Mysl v terénu (s podtitulom Filosofický realismus v 21. století) predstavujúcej ucelený exkurz do „soudobého filosofického realismu v rámci rozmanitých proudů objektově orientovanej ontologie, nového materialismu či spekulativného realismu,” ako je uvedené na prebale publikácie. Bennettová, J.: Síla věcí In: Janoščík, V. – Likavčan, L. – Růžička, J. (eds.): Mysl v terénu. Praha: AVU 2017, s. 109–128.