Staříci
r. Martin Dušek, Ondřej Provazník, Česko / Slovensko, 2019, 92 min

„Jestliže se rozhodnete někoho zabít, i kdyby to mělo být velmi obtížné a vyžadovalo to přímou, bezprostřední akci, nemá cenu o tom zdlouhavě přemýšlet a jít za svým cílem oklikou. […] Cesta samuraje spočíva v bezprostřednosti. […] I když sokol vlétne doprostřed hejne tisíce ptáků, nevšímá si žádného jiného ptáka než toho, na kterého se zaměřil jako prvního.“ – Cunetomo Yamamoto, Hagakure

Filmová poviedka postavená na skutočnom pláne vojnového hrdinu Pravomila Reichla Staříci je v podstate manifestom odkazu českého a československého odboja a ľudí, ktorí sú dodnes znechutení neschopnosťou postsocialistickej demokracie vysporiadať sa s totalitnými zločincami. Aj napriek neustálemu opakovaniu toho, že žijeme v demokracii, nakoniec Jakeš či Biľak zomreli prirodzenou smrťou bez mreží či hanby, ľudia im z vďaky stavajú pomníky a agenti ŠTB sú vo vedení tých najbohatších firiem a štátov.

Znechutenie nad neschopnosťou nového režimu jednoznačne odmietnuť ten starý vedie mnoho ľudí k myšlienke, že revolúcia bola revolúciou eštebákov a niečo zlé napokon evokuje aj ich prítomnosť, keď si ju pripomíname.

Film Staříci je istou satisfakciou politických väzňov a tých, ktorí stále veria v hodnoty prvej republiky. Je výpoveďou o odplate a snom o hrdinstve. Snímka ako taká z formálneho hľadiska neprekvapí takmer v ničom. Nenastane v nej žiadny zvrat či prekvapivá situácia, ide o viac ako hodinu dlhú cestu za spravodlivou popravou a výstrel. Svojou štruktúrou sa podobá viac na slovenskú ako na českú kinematografiu. Pridlhé zábery, absencia hudby, takmer dokumentárna kamera, ktorá sa snaží upozorniť na nekonečnosť a krehkosť staroby, pripomína Evu Novú (2015) Marka Škopa.

Ústrednou témou tu je odhodlanie hlavného hrdinu (Jiří Schmitzer) dosiahnuť spravodlivosť aj za cenu preliatej krvi. Pri pohľade na vojnového veterána, ktorý sa odmietne vzdať napriek zdaniu, že celému svetu je už všetko vlastne jedno, sa hlavou diváka/diváčky mimovoľne preženú mená ako Arnošt Hrad, Kubiš a Gabčík, Josef Mašín a jeho synovia, Milada Horáková, Jan Palach, Jan Patočka a mnohí ďalší, ktorých pravda a oceľové presvedčenie boli viac než akákoľvek prekážka, či dokonca vlastný život. Táto fikcia si zaslúžila dvoch Českých levov a dve Ceny českej filmovej kritiky úplne zaslúžene.

Ide o malý, útly film, ktorý sa nesnaží hrať na komédiu, nesnaží sa zľahčovať tému, o ktorej hovorí. Je trpký, smutný, nahnevaný. Je provokáciou a zároveň má ambíciu stať sa akýmsi národným eposom. Eposom o pravde a spravodlivosti, o svete, kde má staršia generácia oveľa viac odvahy ako tie po nej, o svete, ktorý sa konečne z vysoka vysral na všetky Pelíšky (r. Jan Hřebejk, 1999) a Járy Cimrmany ležící, spící (r. Ladislav Smoljak, 1983), na všetky normalizačné kecy Elánu a Michala Davida, na kolaborantské pindy Hamela a Gotta. Áno, Staříci sú svojím spôsobom radikálny, ale konečne prestali protifašistický a protikomunistický odboj zosmiešňovať a „švejkovať“.

Vo svojom drsnom a nahnevanom tóne vzdialene komunikujú so snímkou …a bude hůř (r. Petr Nikolaev, 2007), a to nie len témou exilovej československej armády, ale aj zobrazením komunizmu a odhodlaním vzdorovať tomuto režimu za každú cenu. Téma prebratia spravodlivosti do vlastných rúk osamelým pomstiteľom alebo skupinou bojovníkov je nám známa zo samurajských či westernových filmov. Fakt, že týmito pomstiteľmi sú v Staříkoch dvaja takmer deväťdesiatnici, je na jednej strane extrémne zvláštny a trefný postreh, ktorý zároveň odsudzuje túto pussy generation (ako volá Clint Eastwood mileniálov) zo zbabelosti a straty pamäti.

Staříci sú revolučnou poviedkou, ktorá by sa pokojne vošla do 45-minútovej časti seriálu Black Mirror (Charlie Brooker, 2011-2019), sú paradoxnou a povinnou jazdou v krajinách, kde si stále menej ľudí pamätá boj proti neslobode, v krajinách, kde na revolúcii najviac zarobili agenti ŠTB a kde komunistická strana na sociálnych sieťach zdieľa heslo, že byť komunistom je „in“…