Dámy a páni, bábky, maňušky, masky a ostatné prazvláštne bytosti. Vy, čo máte v očiach iskru rozprávky – vás vítam v nekonečnom tam. Tam, odkiaľ cestu späť nenájdete. Za prahom zrkadla budete bezostyšne konzumovať všetko možné aj nemožné v surovom, znivočenom a podľa možnosti v čo najabsurdnejšom stave.
Mnohé je tu naopak, ale vďaka sebestačnej a možno preto zriedkavej bizarnosti, sa na tunajšie podmienky zvyká ľahko.
Mnohé je tu naopak a preto začíname od konca: posledným trikom, ktorý vám predstavia dvaja jedineční kúzelníci. Pán Schwarcewallde a pán Edgar sa v čiastočne čiernom divadle pokúšajú predviesť to najlepšie z oblasti kúziel a individuálnej šikovnosti. Odhaľujúc celý svoj vnútorný mechanizmus bez hraníc muzicírujú, klonujú sa a zvládajú svižnú akrobaciu. Komu tlieskate väčšmi?
Skôr, než si odpoviete, rozhodnú za vás samotní aktéri, odhodlaní dokázať svoj talent za cenu vlastného sebazničenia. Javisko je poľom vojny, ale dosť bolo násilia! Ako ste videli, našich kúzelníkov priviedlo k totálnej deštrukcii a tá si na vás za zrkadlom ešte chvíľu v tichosti počká. Prekráčajte radšej šerom schodiska tajuplného domu až za Fantasiou G-moll hudobného velikána Bacha.
Prizrite sa lepšie nehostinnému prostrediu, opadávajúcej omietke, dieram, trhlinám a puklinám v stene, ktorá sa s vypätím posledných síl ešte drží na bezvládnych nohách.
Prizrite sa, pretože tam, kde je hudba, má všetko svoj rytmus a okolie je pretvorené na abstraktnú súhru toho, čo počujete s tým, čo vnímate zrakom.
V doznievajúcich tónoch organu odbíja dvanásta hodina. Keď uplynú ďalšie tri, opakovať sa bude nasledovná rutina: hodiny sa pohrávajú s kameňmi, vyhadzujú ich ponad seba a vytvárajú z nich rozličné obrazce.
Nevedno, či ich duchaprítomný ciferník zmanipuloval, no kamene už majú vlastný život a dynamickým tancom do neho vnášajú radosť nielen sebe navzájom, ale predovšetkým vám… za zrkadlom.
Hoci sa vám čas ustavične pripomínal, pravdepodobne ste naň zabudli. Nič to, stále ho máte dostatok na krátku návštevu rušného jarmoku. V spleti tradičných remesiel a dobovej hudby vás tragicky baví susedská hádka o milé morča.
Et cetera, et cetera, et cetera… Zdá sa vám, že za zrkadlom sa deje stále dokola to isté? Samoúčelné hry, podivné alegórie a vratké potyčky ukončené skazou, rozkladom, zánikom?
Je to ustavične opakovaný a všemožne kombinovaný proces pripomínajúci život.
Ak vás neprekvapili ani oživené akvarelové túžby po lietaní, krotení zvierat a vlastnení majetku, azda je načase predstaviť vám hostiteľa. Prežívate sen Jana Švankmajera. Nehanebne ste doň vstúpili a snoríte po každom kúte.
Vstupenkou za zrkadlo je však čosi iné ako detská zvedavosť.
Je to forma adaptácie a poznania toho, čomu tu hovoríme surrealizmus. Ním dýchajú aj exponáty v historickom múzeu, ktoré odrážajú manieristické zberateľstvo cisára Rudolfa II. a jeho snahu o vytvorenie encyklopedického sveta. Preto aj tu prítomné duše zvierat v kostrách, perí či kožušinách predstavujú jasne rozčlenený, ale svojou hravosťou aj “dokonale” neusporiadaný atlas.
Ale znova: nie ste tu len ako diváci! Mali by ste vytvoriť plot. Áno, plot. Živý. Žiadna rastlinná štylizácia, tupé a bezvýznamné drevo. Tu v záhrade sedliaka Pepu a presne tak, ako si to svojho času predstavoval literát Ivan Kraus.
Pretože keď všetky predmety ožijú, živé na oplátku prevezme rolu neživého a na pikniku sa schádza obývací nábytok, šachy a záblesky starých fotografií. Do tanca hrajú platne šlágrov, no pán Weissmann chýba.
Ak ste sa nenechali pochovať zaživa, možno vaše myšlienky spadajú k pominuteľnosti. Po príchode jesene ukrylo lístie aj osud pána Weissmanna apelujúci na nebezpečie ovládnutia personifikovanými objektmi. Doposiaľ vám pripadali všedné, no teraz za zrkadlom… teraz počas tichého týždňa v Kafkom presiaknutom byte, odrazu vnímate ich štruktúru, tvar i vzdorovitosť.
Od hluchých miest, ktoré sa pred vami odhaľujú ako časovaná bomba, vás pritom delia iba masívne dvere a s nepokojom na ne hľadíte cez kľúčovú dierku.
Ale čo je na druhej strane? Nie je to náš Don Šajn, v ktorom istotne spoznávate záletníckeho voľnomyšlienkára Dona Juana?
Ak si budete istí, vzdajte hold českým ľudovým bábkovým predstaveniam 19. storočia.
Ak si nebudete istí, čo vidíte na exkurzii v barokovej kaplnke v Sedleci pri Kutnej Hore, pozrite sa ešte raz. Priblížte sa, urobte pár krokov nazad a nevynechajte jediný detail.
Ale teraz dajte pozor na koncentráciu voči výkladu prísnej sprievodkyne a vystavených ľudských kostí sa za nič na svete nedotýkajte! V opačnom prípade vás neminie pokuta 50 Kčs a budete mať už len na prehnité jablká. Nechutia vám? Možno si viac pochutnáte na umelých končatinách bábik.
Ale teraz dajte pozor na Taradúra, chráňte sa jeho hryzoľustí, zvlášť keď zurmí, aj na vtáka Krvilaka pripravte zbroj, nech vás nerozchvatne drapazúrmi!
Z drapazúrov vás vytrhne iba skicár s osobnými zápiskami a kresbami majstra Leonarda. Nie je to len vzácna súčasť dávnej renesančnej kultúry, ale aj kultúry našej. Takže prečo vám súčasne bežia hlavou akési zábery z televízneho archívu? Spolu s charakteristikou niekdajšieho historického obdobia vystihuje tento denník našu aktuálnu, o nič menej bojachtivú konzumnú spoločnosť.
Bádateľ MUDr. Jaroslav Vozáb vám porozpráva o čomsi inom. Tu, za zrkadlom (pretože tu sa nemožné stáva možným) si zaumienil, že nájde skutočné miesto hrôzostrašného a krvavého príbehu klasického gotického románu Horacea Walpola Otrantský zámok. A naozaj – konkrétne dôkazy pravdivosti svojich tvrdení našiel neďaleko Náchoda. Stále spochybňujete Vozábovu zdanlivo prílišnú mystifikáciu rovnako ako náš reportér Miloš Frýba? Počkajte si radšej na oživenú ilustráciu…
Ak vám pri pohľade na obrovskú postavu rytiera dušu zaľahla neznesiteľná tieseň, zotrvajte v nej. Vašu obrazotvornosť ešte väčšmi vydráždi melancholické sídlo rodu, váženého pre svoju starodávnosť.
Nábytku je tu hojne, no je starý, nepohodlný, ošúchaný, včlenený do charakterov obyvateľov domu. V čoraz hmlistejšej neurčitosti cítite, že dýchate ovzdušie smútku a bežné predmety vo vás opäť vyvolávajú čudesné predstavy. Uvedomili si svoju dôležitosť a rozhodli sa ďalej vám neslúžiť.
Noc je búrlivá, ale príšerne krásna, divo jedinečná svojou krásou i hrôzou. Načúvajte praskotu otváranej rakvy, škripotu železných záverov väzenia, zúfalým úderom rúk lady Madeline v medenej chodbe krypty. Nepotrvá dlho a hlboké, čierne pleso pri vašich nohách sa chmúrne a mĺkvo zavrie nad troskami Domu usherovského.
Ale vy… vy ste vyviazli živí a môžete sa pozhovárať! Najskôr vecne, podľa kolážovitého princípu Giuseppe Arcimbolda, potom vášnivo, splývajúc v jednu hlinenú masu. A napokon vyčerpávajúco! Vyskúšajte možné aj nemožné, myslite na kombinácie – aj tie nesúrodé sú tu za zrkadlom srdečne vítané. O chvíľu vám bude zle. Na smrť zle od dlhej trýzne. A keď vám konečne rozviažu putá a dovolia sadnúť, budete cítiť, že vás opúšťajú zmysly…
Priestor okolo seba teraz vnímate desivo zveličene, pretože keď sa z mdlôb vraciame k životu, prechádzame dvoma štádiami: najprv si uvedomujeme duchovnú, psychickú existenciu, potom telesnú.
Zajtra budete možno spasení… a vy ste chceli odtiaľto odísť. Na druhú stranu zrkadla? Nie. Jediná cesta vedie do pivnice, v ktorej blúdi malá červená čiapočka. Jej košík je prázdny, obáva sa tmy, oživených zemiakov, ako aj zlovestných mačacích očí.
No nezabúdajte, že pri strachu nezáleží na tom, či ste z papiera, hliny alebo sú vaše kosti obalené hromadou svalov. Keď na ihrisku nastane konflikt, súper vašu tvár poľahky zneškodní hrncovou pokrievkou, injekčnou striekačkou, ba dokonca aj mlynčekom na mäso.
Pokiaľ nemáte guráž ukázať svoju mužnosť na ihrisku, stále máte možnosť prizerať sa na zápas v pohodlí domova, vychutnávať vychladenú “dvanástku” a linecké pečivo do posledného sústa!
Kým nadíde tma.
Kým sa rozsvieti a vojdete do malej miestnosti celí, no spočiatku… rozložení. Klopanie zakaždým naznačuje príchod ďalšej časti tela a vy hľadáte vlastné “ja”. Cítite sa dostatočne stiesnene? Cítite sa ako Alica v krajine zázrakov?
Odpovedáte tmou. Kto sa zamiloval? V zrkadlovom odraze sa zamilovali dva kúsky surového mäsa. A pretože ich životy dlho trvať nebudú, neváhajú sa vrhnúť do kôpky múky a úžívať si milostné radovánky.
Spolu žili, spolu sa milovali, spolu sa utopili v rozpálenom oleji na panvici. A za nimi telo flóry tesne pred rozkladom, vyhasnutím života. Ako mu pomôcť, odpútať ho z lôžka, dopriať mu za pohár vody? Neviete.
Neviete a prizeráte sa. Kvetiny vednú, zelenina a ovocie vo vás vyhníva.
Tak dosť, koniec! Oslávte spolu “nežnú” a pripomeňte si úskalia dôb minulých. Cez fotografie, dokumenty a budovateľské piesne pôjdete až tam, kam pamäť Stalinovej busty siaha.
Už to bude lepšie? Dozviete sa po poslednom chode. Vlastne… trojchode. Na záver podávame raňajky, obed aj večeru.
Postavte sa do radu na párok s horčicou (alebo čokoľvek iné) a ak predsa len nájdete cestu späť, je iba na vás, či sa vrátite…
Druhá strana zrkadla je pripravená vytrhnúť vás zo sna, ktorý ste navštívili. Bol bezprostrednou interpretáciou krátkometrážnej tvorby najznámejšieho českého surrealistu Jana Švankmajera. Podobne ako on, aj ja som vychádzala z dojmov, aké vo mne diela zanechali. Text je pretkaný citáciami a parafrázami z poviedky Živý plot Ivana Krausa, básne Taradúr Lewisa Carrolla (preklad Juraja a Viery Vojtkovcov z r. 1981), poviedok Zánik Domu usherovského a Jama a kyvadlo Edgara Allana Poea (preklad Jána Vilikovského z r. 2006) a z poviedky Nádej Auguste Villiers de L’Isle-Adama (český preklad Josefa Heyduka z r. 1969).
Citované filmy:
Poslední trik pana Schwarcewalldea a pana Edgara (1964), Johann Sebastian Bach: Fantasia G-moll (1965), Hra s kameny (1965), Rakvičkárna (1966), Et cetera (1966), Historia naturae (1967), Zahrada (1968), Picknick mit Weissmann (1968), Byt (1968), Tichý týden v domě (1969), Kostnice (1970), Don Šajn (1970), Žvahlav aneb šatičky slaměného Huberta (1971), Leonardův deník (1972), Otrantský zámek (1977), Zánik domu Usherů (1980), Možnosti dialogu (1982), Kyvadlo, jáma a naděje (1983), Do pivnice (1983), Mužné hry (1988), Tma / Světlo / Tma (1989), Zamilované maso (1989), Flora (1989), Konec stalinismu v Čechách (1990), Jídlo (1992)