ROZHOVOR Z CYKLU INÉ VÍZIE SK

Medická záhrada, letné slnečné dopoludnie. A Daniela Krajčová (DK), animátorka, autorka výtvarných projektov so sociálnym presahom a v neposlednom rade tiež finalistka druhého ročníka Iných vízií SK, rozpráva pre Kinečko v prítomnosti svojich dvoch rozkošných ratolestí o cestách-necestách angažovanej umelkyne a matky na plný úväzok.

PS: V ranej tvorbe ťa zaujímala oblasť kolektívnej pämati, ale aj vlastnej rodinnej histórie, v rámci ktorej azda najvýraznejšie zarezonovala interaktívna maliarska inštalácia Hnuteľnosti (2008). Ako vyzerali tvoje umelecké začiatky, takpovediac “malá” rodinná história, krok pred veľkými problémami súčasnosti?

DK: Áno, možno sa o tom až tak nevie, ale okrem témy utečenectva a cudzincov mám aj rovnako dôležité rodinné a osobné témy. Napríklad film Blue Red (2010) o vzťahu otca a dcéry alebo spomínané Hnuteľnosti, ktoré som vytvorila ako svoju záverečnú magisterskú prácu na Vysokej školy výtvarných umení (VŠVU). Vkladala som do nej spomienky mojej, ešte vtedy žijúcej, starej mamy a chcela som hľadať svoje korene. Po precestovaní niekoľkých krajín som sa na Slovensku začala viac zaujímať o vlastnú rodinu a jej minulosť. Urobila som niekoľko rozhovorov so starou mamou, jej spomienky som “zostrihala” a podľa starých rodinných fotografií som vytvorila obojstranné maľby. Na každej strane bol namaľovaný fragment starej rodinnej fotografie spôsobom, akým sa to kedysi robievalo pri prvých kinematografických hračkách. Tie po rozkrútení vytvárali dojem pohyblivého obrazu. Tieto obrázky som nainštalovala v dome, kde stará mama žila a kým ona spomínala a roztáčala ich, nakrúcala som video.

PS: Z tvojich cestovateľských zážitkov ma zaujala stáž na mexickej Universidad Veracruzana. Prečo si sa rozhodla odísť práve na toto miesto? Ovplyvnila ťa táto skúsenosť v ďalšej tvorbe?

DK: Bolo to také spontánne rozhodnutie. O tejto ďalekej exotickej krajine som vôbec nič nevedela a až po príchode som zistila, kam som sa to vlastne dostala. Nevedela som ani po španielsky, bola som hodená do vody, v ktorej som sa musela rýchlo naučiť jazyk, komunikovať, orientovať. Bola to veľká škola života, ktorá ma, myslím, dosť ovplyvnila. Keby som tam nebola, asi by som nikdy nerobila to, čo robím. Ako veľmi mladá som vtedy po prvýkrát vnímala rozdielnosť kultúr a začalo ma to zaujímať. Začala som vnímať uzavretosť slovenskej spoločnosti, rasizmus či nevôľu prijať odlišnosť. A táto skúsenosť ma následne ovplynila aj tu na Slovensku. Mala som priateľa z Mexika, ktorý sem prišiel a vďaka nemu som získala nový pohľad na slovenskú spoločnosť.

PS: Ako si už naznačila, to, čo vyplýva z drvivej väčšiny tvojej umeleckej činnosti, je sústavný záujem o sociálny život menšín s dôrazom na problém intolerancie, napr. v animácii Slovenčina pre žiadateľov o azyl (2009-2010). Spomínaš si na prvé podnety, ktoré ťa priviedli na cestu angažovaného umenia?

DK: K téme utečencov som sa nedostala hneď priamo, chvíľu to trvalo. Po Mexiku som ešte navštívila Francúzsko a Anglicko (stáž na University of the West of England v Bristole). Vo Francúzsku je téma migrácie dlhodobo väčším problémom a preto sa mu aj viacej venujú. Dostala som sa tam cez sociálnu pracovníčku a pracovala som na Dĺžke podnájmu (2007). Robila som rozhovory s ľuďmi z celého sveta. Boli tam klasickí utečenci, študenti alebo migranti, ktorí do Aix-en-Provence prišli za prácou. Keď som sa vrátila na Slovensko, povedala som si, že sa poskúsim zistiť, či sú migranti a utečenci aj u nás. V tej dobe to bola pre našu krajinu úplne neznáma téma a netušila som, či tu nejakí sú. Začala som pracovať ako dobrovoľníčka pre Slovenskú humanitnú radu, chodila som tábora v Rohovciach, kde som vytvorila Slovenčinu pre žiadateľov o azyl. Neuvedomovala som si, že ide o participatívne umenie, skôr k tomu prišlo náhodne, intuitívne. Chcela som, aby ľudia, ktorí tam žijú, boli zapojení do procesu tvorby. Kreslili, písali, fotografovali a z toho vzniklo jedno ucelené video. Boli to “lekcie” slovečiny prispôsobené ich situácii. Odzrkadlili ich skúsenosti na Slovensku, depresiu, problémy a beznádej.

PS: Na súčasnú polemiku multikulturality často upozorňuješ formou animovaného dokumentu, kde sa individuálne príbehy utečencov, Židov či Rómov stávajú súčasťou tvojich animácií. Ako sa ku konkrétnym aktérom dostávaš?

DK: Záleží od témy, ktorú spracovávam. Práce o rodinnej histórii vypovedajú o rodinných príslušníkoch, takže tam to ide, pochopiteľne, cez rodinu. Židovskú históriu som spracovávala v rámci dizertačnej práce v troch projektoch o židovskej komunite v Topoľčanoch, Banskej Štiavnici a v Žiline. V Banskej Štiavnici som bola dlhší čas, kreslila som priamo na ulici, komunikovala som s ľuďmi naokolo a tí ma tým, že som si u nich budovala dôveru, posúvali ďalej. Išlo o úplne iný typ hľadania väzieb ako v prípade utečencov. Tí sú vylúčenou sociálnou skupinou, o ktorú sa stará nejaká inštitúcia či neziskovka. S Otom Hudecom som zase spolupracovala na sociálno-výtvarnom putovnom Projekte Karavan, kde sme pracovali s rómskymi deťmi. Tam sme šli napríklad vždy cez komunitné centrum. Prvý kontakt s utečencami bol cez Slovenskú humanitnú radu a potom, aj tým, že už od roku 2009 pracujem v Lige za ľudské práva, prichádzala som s nimi časom do kontaktu prirodzene. Utečenci sú ako vylúčená skupina závislí na pomoci neziskoviek a komunít, cez ktoré som sa k nim dostávala.

PS: Sú utečenci ochotní vzhľadom na citlivosť ich situácie pristúpiť na spoluprácu? Akým spôsobom s nimi komunikuješ?

DK: Ako ktorí. Niektorí ľudia nechcú komunikovať vôbec, pretože sú traumatizovaní a naopak, niektorí práveže chcú, pretože im to pomáha a je to pre nich istá forma arteterapie. Keď som chodila do tábora, muselo to byť vždy veľmi citlivé. Treba zvážiť, čo si človek následne môže dovoliť uverejniť, ako aj aký vzťah si s tými ľuďmi vybudovať. Tým, že som nebola sociálny pracovník a nemala som nijaké podobné školenie, musela som na to prísť sama. Ak si týchto ľudí napríklad človek pripustí príliš blízko, môže v nich vzbudiť falošné nádeje, že im pomôže. Mnohí ani nerozumeli tomu, aký má význam to, čo spolu robíme. Robili sme rôzne workshopy v tábore, v bratislavskej Starej tržnici alebo na stanici, autobusových zastávkach a v rôznych iných verejných priestoroch. Vždy som im musela vysvetliť, že ide o výtvarný projekt a že im to môže pomôcť v tom, že slovenská verejnosť sa o tomto probléme dozvie niečo viac, ale že v tom ich konkrétnom probléme im to pomôcť nemusí. Môže im to pomôcť jedine v tom, že vyjadria svoje pocity a skúsenosti.

PS: Tvoje projekty teda ľuďom pomáhajú nie riešením konkrétneho problému, ale skôr upozorňovaním na daný problém…

DK: Áno, väčšinou je to tak. Ojedinelým prípadom je však Faisal z Afganistanu, s ktorým som spolupracovala niekoľkokrát. Veľmi dobre sa adaptoval na prostredie, pozná ho tu veľa ľudí a okrem iného pracoval ako mediátor na výstavách v Kunsthalle. Je to veľmi otvorený človek, ktorý sa nebojí rozprávať o svojich skúsenostiach, vďaka čomu si ho ľudia všimli a veľa z nich mu potom pomohlo. No Faisal je jedným z mála utečencov, ktorí sa dokázali na workshopoch takto “chopiť situácie”. Prevažne ide o ľudí, čo majú s komunikáciou problém, sú nedôverčiví, frustrovaní a nevidia v tom zmysel.

PS: Ako k tvorbe videí pristupuješ z technického hľadiska?

DK: Pokus o klasickú filmovú naráciu prišiel na Vysokej škole múzických umení, kde som študovala Animovanú tvorbu. Tým, že som predtým študovala na VŠVU, nemala som skúsenosti s filmovým jazykom, ale pokúsila som sa o to. Podľa mňa mi to až tak nejde, preto mi aj po mnohých rokoch najviac vyhovuje, keď nejakým spôsobom výtvarne vizualizujem hovorený text. Veľa vecí mám založených práve na tom.

PS: Na tomto princípe je založená aj tvoja bezmála 50-minútová videoinštalácia Dôvod zostať (2016), ktorá sa ocitla medzi vybranými dielami druhého ročníka Iných vízií SK. Príbehy plné váhania, úsilia, rozhodovania, odhodlania, odvahy a vytrvalosti (tak ako ich sama v jednotlivých kapitolách snímky pomenúvaš) vypovedajú o neľahkom azylačnom procese na Slovensku…

DK: Ľudí, ktorí v Dôvod zostať rozprávajú svoje príbehy, som poznala už predtým, mali sme dobrý vzťah, dôveru vybudovanú natoľko, že nebol problém osloviť ich na túto spoluprácu. Okrem rozhovorov, ktoré mi umožnili, som mala k dispozícii ich osobné fotografie, na základe ktorých som vytvárala farebné akvarely. Išlo o vrstvy, jedna prekrývala druhú a z fotografií týchto akvarelov vznikli v počítači pomalé prelínačky. Motívy boli často symbolické, asociatívne a intuitívne, súviseli s tým, o čom aktéri hovorili. Jedna pani zo Sýrie sa v mojich maľbách napríklad menila na vtáka.

PS: Máš po Dôvod zostať nejaké nové projekty či iné tvorivé plány do budúcnosti?

DK: Tým, že teraz už mám rodinu a deti, nemôžem fungovať tak, ako som fungovala kedysi, keď som chodila do tábora. Aj keď o týchto veciach rozprávam, pripadá mi to, akoby som hovorila o inom človeku. Životná situácia sa mi úplne zmenila, prakticky som izolovaná doma s deťmi a keď pracujem, robím to najmä v čase, keď spia. Materskej som musela prispôsobiť celú moju prácu a neviem, či sa ešte vôbec niekedy vrátim k takému životu, aký som mala predtým. Mení sa to, ale asi je to tak aj dobré. Ako ubiehajú roky, už si veľmi citlivo dávkujem, čo zvládnem a čo nie. Zázrak je už len to, čo všetko stíham. Teraz robím napríklad komiksovú knižku pre deti v spolupráci s Katkou Fajnorovou z Ligy za ľudské práva a Katkou Marinovou z Filozofickej fakulty. Ony píšu príbehy utečencov, ja z toho robím komiks. Ďalší súčasný projekt je založený na nahrávkach pamätníkov výstavby Trate Mládeže z Banskej Štiavnice, ktoré po rokoch spracovávam a robím z nich animácie. V rámci komerčnejších záležitostí pracujem ako pomocná animátorka na televíznom cykle Chochmesy. Vo vzduchu viazne krátky animovaný film, ktorý rozpráva o Faisalovom príchode z Afganistanu na Slovensko a o tom, ako sa tu integroval. Túto animáciu som robila ešte minulý rok, no stále čakám na hudbu od Michala Novinského. Kým sa táto vec neuzavrie, nemám odvahu púšťať sa do nového filmárskeho projektu.