Alita: Bojový anjel (Battle Angel Alita, r. Robert Rodriguez, USA/Kanada, 2019)

Battle Angel Alita, v origináli Gunnm, patrí spolu s Akirou a Ghost in The Shell k trom emblematickým mangám, ktorým sa aspoň čiastočne podarilo preniknúť do mainstreamu, aby tam predviedli, ako si japonskí komiksoví autori predstavujú kyberpunk. A kým uviazneme v potenciálnych pojmových nejasnostiach – nie každému musí byť jasné, čo je manga a čo kyberpunk – povedzme si len, že Alita, podobne ako Akira a Ghost in the Shell vo svojom pôvodnom komiksovom fundamente, nie je o ničom inom, ako o „povahe ľudskosti“.

Hmmm, tak nič… „Povaha ľudskosti? Naozaj? Ďalší epický, spektakulárny, pukancový, okázalo výpravný, trikmi nabitý veľkofilm, ktorý má okrem mlátiacich sa robotov aj hlbokú filozofickú myšlienku? Bože uchovaj, len toto nie!“

A naozaj nie, lebo po prvé, nie sú to roboty, ale kyborgovia, čo je dramatický rozdiel, a po druhé, zatiaľ sme naozaj len pri komikse a sme pri ňom iba preto, aby sme nezatarasili cestu tým potenciálnym divákom, ktorí sa na Alite v kine ocitli nepripravení, nepoznačení, neznalí kontextov.

V súlade s tradíciou, že po komiksoch ako predlohách filmov siahame iba vtedy, ak už komiksy samé osebe disponujú dostatočnou fanúšikovskou základňou na to, aby sa mohlo vytvoriť tvrdé jadro, na ktoré sa budú nabaľovať ďalší fanúšikovia, aj pri filme Alita: Bojový anjel platí, že je výrazne inšpirovaný japonskou komiksovou predlohou zo začiatku deväťdesiatych rokov. Predmetný komiks vyšiel aj u nás, čiže v Česku – kto má chuť a chce sa dozvedieť viac, nič mu nebráni siahnuť po ňom a dovzdelať sa. Manga je infantilnejšia, ale aj hlbšia, dramatickejšia, komplikovanejšia, epickejšia, je v nej toho podstatne viac ako vo filme. A, samozrejme, už tu máme aj dva animáky, tiež z deväťdesiatych rokov, a videohry, takže Alita je už vlastne normálna frančíza a film môže predstavovať dobrý spôsob, ako do nej vstúpiť.

Oplatí sa? Jasné, vždy sa oplatí vedieť viac, aj keď treba pripustiť, že poetika Ality: Bojového anjela je jednoducho „japonskejšia“, ako by nám, západniarom, bolo milé. Čosi z toho sa dostalo aj do filmu, ktorý vďaka tomu nakoniec možno predsa len prepadne, bude to fiasko a dvojky sa nedočkáme.

Lebo je vykročené, viac ako dvojhodinový film končí sekvenciou, čo s pokračovaním jednoznačne ráta. Večnosť je nakoniec pridlhá na to, aby sa dala obsiahnuť v jedinom filme.

Ten začína na smetisku, doslova. Sme v budúcnosti, v ďalekej, päťsto rokov plus a tristo po globálnom konflikte medzi Zemou a Marsom. Pán v rokoch, stvárnený konštantne charizmatickým Christophom Waltzom nájde na tomto smetisku funkčnú bustu kyborgyne, ktorú opraví a pomenuje po svojej nebohej dcére. Alita. Alita si nepamätá, okrem ľudského mozgu je celá z kovu, čiže kyborg, a je ženského pohlavia, respektíve tvaru, o pohlaví nevravme. A toto dievča, táto kyborgyňa, sa zoznamuje so svetom, v ktorom sa ocitla a ktorému nerozumie, zapália sa jej lýtka a zamiluje sa do takého mladíka, čo si privyrába ako distribútor kyborgských náhradných dielov a túži sa dostať do miestnej verzie raja. Večné mesto na oblohe, méta, ostrov blažených, lokálna verzia Elýzia, kde končia šampióni motorbalu, najobľúbenejšieho športu široko-ďaleko. Okrem toho je Alita špičkový bojový stroj, čo znamená naozaj veľa akostnej akcie, a programoví návštevníci filmových klubov či milovníci umeleckej kinematografie sú už v tomto momente z kina dávno preč, lebo zhruba po štvrťhodinke aj tomu najmenej bystrému z nich došlo, že v tomto štvrťhodinových čiernobielych záberov jednoducho niet.

Alita: Bojový anjel je totiž spektákel. Show. Exploatačné technologické orgie, v ktorých si výrobcovia digitálnych trikov ukazujú, kto je väčší. Film, čo kvôli trikom balansuje na samotnej hranici úplného významového vyprázdnenia, avšak bez toho, aby sa prepadol do pekla neznesiteľnej samoúčelnosti. James Cameron, scenárista a producent Ality, hľadal mieru a našiel ju, keď na režisérsku stoličku posadil Roberta Rodrigueza, ktorému sa v roku 2014 práve kvôli prílišnej efektnosti rozsypalo pod rukami druhé Sin City. A tak veľmi dobre vedel, kedy je už toho výtvarna príliš veľa… Navzdory strhujúcej vizualite nie sú triky v Alite: Bojovom anjelovi iba veľmi efektné, ale aj veľmi efektívne, čo znamená, že slúžia príbehu. Bizarnému, samozrejme, a triky sú bizarné tiež, ale tie dve bizarnosti sa akoby vzájomne vykrátili a Alita: Bojový anjel vďaka tomu funguje ako normálny film, čo je v ňom ťažisko na príbehu a vizuálna, výtvarná a triková stránka len tomu príbehu pomáhajú. To pôsobí zvlášť šarmantne v pasážach, ktoré sú vyslovene dada. Za tou hranicou sú však naschvál a časť divákov to dokázala oceniť aj v kine.

A toto rozhodlo. Alita je skvelá, lebo síce ukazuje všetko, nie je doslovná, je ako irónia v chatovej komunikácii či na sociálnej sieti, ktorá sa nepotrebuje pripomínať smajlíkom, ale je identifikovateľná sama osebe. Nie všetci diváci to postrehli, nie všetci poznali vtip bez emotikonu, dokonca sa mi zdá, že ich azda bolo aj viac ako tých, čo sa chytili, a to by mohlo znamenať veľký komerčný neúspech. Blockbuster príliš dobrý na mainstream, čo sa stáva čoraz častejšie. Pokračovania sa nedočkáme, hoci finálny obraz filmu ho priamo anticipuje. Škoda, ale kiežby som sa mýlil. Alita: Bojový anjel je presne taký dobrý film, akých dobrých má divákov. A je aj taký bystrý, taký romantický, taký verný predlohe, a tak ďalej.

Úprimný ako tie veľké manga očiská hlavnej hrdinky.

Koho ale dnes zaujíma úprimnosť?