Avengers: Endgame (r. Anthony Russo / Joe Russo, USA, 2019, 182 min)

Do roka a do dňa, takmer na deň presne. V kinách sa premietajú poslední Avengeri a text o nich otvára to najhoršie žurnalistické klišé, najodpudivejšiu floskulu, frazeologizmus taký vyprázdnený, že by naň mala byť uvalená daň za banalitu.

Do roka a do dňa, akoby ani nešlo o superhrdinov z Marvelu, ale Jána Sladkého Kozinu pozývajúceho Lomikara ma Boží súd. Klišé a floskula, ktorá pripomína, že situácia spred roka sa opakuje, len je to ešte väčšie, ešte okázalejšie, ešte pompéznejšie, ešte, ešte, ešte. Očakávania vybičované na maximum a obrovský úspech. Gigantický, gargantuovský, podľa nadšených reakcií davov z multiplexov bude znova treba prepisovať štatistiky komerčne najúspešnejších filmov všetkých čias a Avengers: Endgame budú na vrchole.

Ale veď nech, doprajme im to, veď o nič nejde, iné sa mi zdá zaujímavé.

Avengers: Endgame totiž prvých desať až pätnásť minút (možno dokonca celú pol hodinu) naozaj pripomína dobrý film v tom zmysle, že tvorcovia skúšajú ponúknuť divákom čosi, čo ešte nevideli. Nie očakávané pokračovanie, explóziu vizuálnych orgií, v ktorej sa akosi zavŕši dej predchádzajúceho filmu Avengers: Infinity War i všetkých dvadsiatich (či koľkých) filmov, ale pokračovanie, v ktorom sa to celé vypointuje a získa to aj iný ako komerčný zmysel. Thanos vyhral, nič sa s tým nedá urobiť, polovica ľudí je definitívne preč, skúšame sa s tým vyrovnať. Obrovská tragédia, neopísateľná, nesprostredkovateľná, preživší nekonečne trpia, všetci do jedného, ale objavuje sa nádej a prísľub, že šťastie by sa mohlo do individuálnych životov vrátiť.

Potom sa však objaví Ant-Man, vráti na ihrisko motív cestovania v čase – teda prakticky ten jediný spôsob, ako do deja vrátiť postavy, čo už v ňom kvôli kauzálnym vzťahom príčiny a následku nemajú čo hľadať – a začína presne tá zbytočná prehliadka emocionálneho vydierania a špeciálnych efektov, ktorej som sa ako nadšený milovník série bál prakticky od momentu, keď sa nemenná linearita času v sérii spochybnila po prvýkrát.

Rok 2016, Doctor Strange, sám osebe i v kontexte ešte dobrý film v sérii, nezdržujme sa detailmi a vráťme sa k ústrednému problému.

Veľkosť.

Ten (meta)príbeh sa stal príliš veľkým v epickom slova zmysle na to, aby ešte ako príbeh dával zmysel a doplácajú na to všetky filmy série nakrútené po treťom Thorovi (Strážcovia galaxie 2, Black Panther, Avengers: Infinity War, Captain Marvel, Avengers: Endgame) s výnimkou snímky Ant-Man a Wasp, ktorá viac-menej spoločný (meta)príbeh ignoruje.

Inak sformulované, po treťom Thorovi prestali byť marvelovské filmy príbehmi a stali sa iba atrakciami, ktoré v rámci absencie myšlienky vymenili príbeh za dej a sústredili sa iba na to, aby sa prakticky za každú cenu stali komerčne úspešnými, naplnili dopyt, uspokojili ambivalentnú masu, ktorá síce sama nevie, čo chce, ale neprestáva reptať, kým to nedostane.

Marvelovské filmy začali súperiť medzi sebou, začali sa navzájom prekonávať, začali si ukazovať, kto má väčšieho, a preto vymenili autorské estétstvo za priamočiary gýč, v rámci ktorého sa rozhodli útočiť na prvú signálnu sústavu.

Pri Avengers: Endgame som sa s výnimkou toho naozaj výborného úvodu nesmial, hoci som presne vedel, na čom a kedy sa mám smiať, neplakal som, hoci som presne vedel, kedy a prečo mám plakať, nebál som sa, necítil napätie, obavy, zúfalstvo, nezažíval som žiadnu z emócií, ktoré vo mne ten film chcel vyvolať, hoci som presne vedel kedy, kde, ako a prečo mám emočne reagovať.

Moja chyba, priveľmi som chcel. Nerád sa opakujem, ale marvelovky mám veľmi rád aj preto, že v drvivej miere ide o snímky, na ktoré sa dá dívať opakovane a človek si ich náležite vychutná až potom, čo ich pozná, keď vie, o čom sú. Toto však séria stratila a už nejde o nič iné, len o sprostredkovanie deja veľmi atraktívnym vizuálnym jazykom, čo je, samozrejme, mierou vrchovatou prítomné aj v tomto veľkom finále, a áno, môže to byť veľmi silné, ale iba raz.

Atrakcia, ktorá prvýkrát môže prekvapiť a nadchnúť, ale znova sa už človeku na to dívať nechce.

Príbeh sa stratil kdesi cestou, a hoci tento posledný film urputne predstiera, že sa ho snaží uzavrieť, robí to tým najhanebnejším spôsobom. Predstiera, že tie filmy príbeh nikdy nemali, že možno cestovať v čase a znova do tých príbehov vstupovať a spätne meniť ich význam, čo sa síce môže zdať výborné, ale iba ak si tie predchádzajúce príbehy sotva pamätáme, videli sme ich raz, maximálne dvakrát, a aj tak nás viac zaujímalo, ako to vyzerá a nie, o čom to je.

No nič, som úprimne rád, že Avengers: Endgame ukončil ten jedenásť rokov trvajúci experiment. Dvadsaťdva filmov, viac-menej autonómnych, a zároveň diely skladačky, ktoré vytvárali celostnejší obraz. Princíp serility podobný skladaniu puzzle. Dlho to vyzeralo, že finálny obraz by mohol fungovať, posledné dieliky skladačky však už vôbec nezapadajú, a tak to zmysel dáva iba z veľkej diaľky.

Cieľom nie je postaviť čosi, cieľom sa stalo samo stavanie, čo môže byť fajn princíp, ale mňa na tom bavil naozaj ten prísľub celku. Nie nevyhnutne pointa, aj keď tá by bola najlepšia, ale čosi, čo by tomu celému dalo iný ako pragmatický zmysel. Poučenie, message, ideu.

Z posledných Avengerov sa totiž zdá, že celé to bolo iba o možnosti obetovať osobné šťastie jednotlivca v prospech všeobecnému blahu a osobnému šťastiu iných jednotlivcov, čo je možno skutočne tak, ale veľmi dobre vieme, ako nebezpečne to môže dopadnúť – a nevieme to z filmov, ale z reality. No a druhá message je ešte horšia, lebo nás vlastne presviedča o presnom opaku. Vizionári sú šialenci a treba ich zastaviť stoj čo stoj!

Dvadsaťdva filmov a jedenásť rokov kvôli myšlienkam, ktoré aj tak notoricky dobre poznáme a obe sú v jadre nezmyselné?

Nie, to nemôžem vziať.

Superhrdinov predsa definuje aj to, že nastupujú tam, kde my zlyhávame a nachádzajú riešenia, kde ich my nájsť nedokážeme. Podľa Avengerov sa však zdá, že nie a celý ten superhrdinský koncept je vlastne chyba – čo by bolo super, ak by mali odvahu to priznať. Pardon, mýlili sme sa, komiksy sú slepá cesta, vráťme sa do reality.

A ono to tam vlastne aj je a konečne viem, prečo už tie posledné marvelovky neberiem. Ony predsa na superhrdinov neveria, hoci sú ich plné a ja na superhrdinov verím, hoci som žiadneho nikdy nestretol. Nie v realite, v komiksoch je to iné, aj preto ich mám rád. Aj komiksové filmy, kým boli naozaj o nich, nie o ľuďoch oblečených v superhrdinských kostýmoch. Ako v Avengers: Endgame, superhrdinskom komiksovom filme bez superhrdinov.