Zelený lúč (1986) je piatym filmom z cyklu Komédie a príslovia (1980 — 1987), ktorý ako jediný stavia do popredia jednotlivca. Éric Rohmer súcitne zobrazuje nedostatky a neistoty mladej parížskej sekretárky Delphine. Tá skúma možnosti, ako si vynahradiť nenaplnenú cestu do Grécka. Ako mnohí protagonisti Rohmerovej tvorby, Delphine oplýva nadbytkom času, nevie sa napojiť, stať súčasťou prostredia. Samota ju sprevádza ako tieň, naráža na vlny a lepkavý letný vzduch.
Spisovateľ, novinár a filmový kritik Éric Rohmer, vlastným menom Maurice Schérer, tematicky i metodicky ovplyvnil vývoj svetovej kinematografie. Bol šéfredaktorom Cahiers du Cinéma a spolu s Claudom Chabrolom vydal významnú štúdiu o filmoch Alfreda Hitchcocka. Po neúspešnom debutovom filme Znamenie leva (Le Signe du lion, 1959) nakrúcal vzdelávacie dokumenty pre televíziu. Neskôr vzniká jeho prvý filmový cyklus Morálne príbehy (Six contes moraux, 1963 — 1972), ktorý spracúva zväčša iluzívne heteronormatívne vzťahy. Po Komédiách a prísloviach (Comédies et Proverbes, 1980 — 1987) nasleduje cyklus Ročné obdobia (Contes des quatre saisons, 1990 — 2000). Filmy Érica Rohmera majú príbuznú štruktúru — pokušenie a odmietnutie falošnej lásky pri čakaní na tú pravú, skutočnú. Tradíciu filmových cyklov napĺňa, až na pár výnimiek, takmer celý život.
„slnko / pozlátené a zelené / telá / piesok, kameň / nesmierne more — ako hora / príroda zviera – zelenina / ekológia – nenásilná, vegetariánstvo / askéza – odlúčenie / samota – dav / stretnutie / šťastie – náhoda / karty – horoskop / prázdniny – práca.“ (Antoine de Baecque, Noël Herpe – Éric Rohmer : A Biography, 2016)
Ku koncu roka 1983 napísal Éric Rohmer na lístok skupinu roztrúsených slov, ktoré reprezentovali kostru filmu. „Scenár“ by sa azda zmestil do vrecka nohavíc, spolu s účtenkou, nákupným zoznamom či vstupenkou do kina. Príprava filmu spočívala v rozhovoroch s protagonistami, Rohmer tak kolektívu a Marie Rivière, ktorá stvárnila hlavnú postavu, dal priestor a autorskú slobodu. Nízkorozpočtový film, nakrútený trojčlenným ženským štábom, bol zaznamenaný chronologicky na 16 mm materiál kameramankou Sophie Maintigneux. Je synkretizmom dokumentárnych postupov, symbolizmu, melanchólie a (auto)fikcie.
Rohmer film exponuje citáciou Arthura Rimbauda z básne Píseň nejvyšší věže. (Preklad Vítězslav Nezval, Světová četba, Svoboda, SNKLHU, Odeon, 1956.)
Ah, kdy přijde čas,
kdy srdce láskou vzplane zas!
V pondelok 2. júla sa spolu s Delphine dozvedáme o náhlej zmene plánov. Denníkom epizodicky oddeľované dni približujú privilegované trápenie – čo s voľným časom, kam a s kým na dovolenku – napriek tomu nedokážem odtrhnúť oči od smútku, ktorý tak dobre rozoznávam. Režiséra nezaujíma predramatizovaný naratív, rozpráva príbeh o očakávaní, letnej ne/voľnosti, no najmä o hľadaní. Rohmer mesto zachytáva strohou montážou a vecné prostredie, naopak, nahrádza starostlivo zaznamenanou prírodu, ktorá vedie dialóg s hlavnou protagonistkou. Práve príroda je do veľkej miery prítomná v tvorbe i živote autora, ktorého kinematografia bola síce narozdiel od Rohmerových novovlnových kolegov a kolegýň apolitická, jeho činnosť v oblasti ochrany životného prostredia sa dá považovať za pomerne angažovanú.
„Ty si rastlina!”
Po návrate z neúspešnej cesty do Bretónska Delphine trávi voľný čas v Paríži. Opaľuje sa na betónovom brehu Seiny, ktorej hladina je pokrytá mastnými škvrnami a odpadom, rovnako odpudzujúca je i hustota tiel. Snaží sa čítať v mestskej záhrade, no prenasleduje ju neodbytný muž. Vedie banálne rozhovory s priateľmi, ktorí jej ponúkajú možnosti ako a kde stráviť leto, odmieta čas s rodinou kdesi v severnom Írsku, v Alpách sa ani neubytuje a s plačom opúšťa krajinu. Kdekoľvek sa Delphine ocitne, požiera ju rovnaká osamelosť, úzkosť a odcudzenie. Rohmer Delphine izoluje i formálne, dialógy spravidla sníma z jedného alebo dvoch uhlov, ak sa debata pohybuje mimo nej, často sa v obraze ani nevyskytuje, je odstrihnutá a následne podržaná v nemožnosti zapojiť sa do rozhovorov. Jej osamelosť sa zdá byť naliehavejšia, keď sa nachádza uprostred davu, no i v prírode sa prehlbuje Delphinino zúfalstvo, bretónske lúky jej neprinášajú zmierenie ani úľavu. Rohmerova príroda vyvoláva napätie. Stavia vedľa seba zábery nezhodujúce sa v uhloch či v nadväznosti, stromy a kríky sa ohýbajú nesúmerne, neočakáva pokojnú reakciu. V krajinných scénach sa Rohmer nesnaží dokonale zarámovať panorámu, prírodu ukazuje v sérii rýchlych oddelených fragmentov. Výsledkom je prerušenie komunikácie medzi postavami a ich prostredím. Delphine nie je ani tak obklopená či obsiahnutá prírodou, skôr konfrontovaná a spochybňovaná. Hoci sa k nej utieka, príroda jej neponúka priestor, v ktorom by sa mohla nadýchnuť, uniknúť, neposkytuje jej duchovné uvoľnenie.
„Neprestajne narážam na zelené veci!”
„Keď uvidíš zelený lúč, dokážeš čítať svoje aj cudzie pocity.” Prísľub novej perspektívy nabáda Delphine, aby našla samu seba a porozumela druhým. Hlboko intuitívna protagonistka sa spolieha na vonkajšie náznaky osudu, náhody slúžia ako uistenie sa u človeka, ktorému chýba sebadôvera robiť nezávislé rozhodnutia. Prostredníctvom čitateľskej diskusie sa na pobreží baskického mora dozvedá o zriedkavom prírodnom jave, vyskytujúcom sa tesne pred západom slnka. Na krátky čas, než slnko odíde za obzor, je vďaka zmenám v optickom spektre a teplotným rozdielom medzi morom a vzduchom slnko žiarivo zelené. V románe Julesa Verna, mladá žena Helena odmieta sobáš s mužom zvoleného rodinou. Vydáva sa na cestu za zeleným lúčom, ktorý je podľa povesti znakom vernej lásky i sebapoznania. Delphine počas filmu naráža na zelené znamenia, karty, plagáty, útržky dialógov, ktorým pripisuje hlbší význam. Metafyzické vyústenie je znakom zmeny, film o prázdnote sa premieňa na transcendentálny a Delphinina nádej sa stáva tou našou.
~
Náklady na Zelený lúč (Le rayon vert) sa zdvojnásobili hľadaním skutočného zeleného lúča, filmový štáb odletel na Kanárske ostrovy, kde sa snažili vzácny jav zaznamenať na 35mm film. Pre nedostatok financií sa tento krehký film rozhodli predať televíznej stanici Canal+, ktorá v tých časoch mala vyše 400 000 predplatiteľov. Cahiers du Cinéma označil Zelený lúč za najlepší film roku 1986, v tom istom roku získal na festivale v Benátkach hlavnú cenu Zlatý lev a cenu FIPRESCI. Filmový kritik Alain Robbe-Grillet uviedol: „Mne sa to veľmi nepáčilo.”
Na MUBI je dostupný rozhovor s Marie Rivière o tvorbe a okolnostiach pri výrobe filmu Zelený lúč (Le rayon vert).
Ponor do cyklu Komédie a príslovia (Comédies et Proverbes) taktiež na MUBI.
Aktuálne je na spomínanej platforme MUBI dostupných až 24 filmov Érica Rohmera, vrátane Zeleného lúča (Le rayon vert).
https://mubi.com/cast/eric-rohmer/films/available
Napriek tomu, že má autorka zelený lúč vytetovaný na ľavom ramene, nie je schopná o filme písať dostatočne osobne.
