V nedeľu 10. júla 2022 zomrel vo veku nedožitých 88 rokov slovenský kameraman a fotograf Alexander Strelinger. Počas svojej kariéry nakrútil viac ako 130 dokumentárnych filmov, spolupracoval s mnohými významnými slovenskými režisérmi a vďaka svojej nevšednej obrazovej poetike je dodnes pre mladých kameramanov vzorom. Posledná rozlúčka s Alexandrom Strelingerom sa uskutoční v piatok 15. júla 2022 v Prahe. Slovenský filmový ústav o jeho úmrtí informoval jeho syn Ján Strelinger.
Alexander Strelinger (1934) absolvoval štúdium kamery na FAMU v Prahe (1960). Do profesionálnej praxe vstúpil po absolvovaní školy na začiatku 60. rokov a hoci mu fotografia bola bližšia ako film, po krátkej skúsenosti so spravodajským filmom mu filmárčina učarovala. Svoje uplatnenie našiel v dokumentárnom filme. „Kameraman v hranom filme vlastne konštruuje obraz, on ho vytvára, kým dokumentarista ho zaznamenáva, len ho prijíma a upravuje výrezom, svetlom a elimináciou nežiaducich predmetov. Veľmi rýchlo som došiel na to, že ten dokumentárny film je mi bližší. A overil som si to na veľmi sporadických prípadoch, keď som robil nejaký film hraného typu,“ povedal v roku 2011 v projekte Filmovej a televíznej fakulty VŠMU Oral history.
Po absolvovaní VŠMU pôsobil Strelinger ako kameraman dokumentárnych filmov v Bratislave a počas svojej kariéry spolupracoval na dokumentárnych filmoch s mnohými význačnými slovenskými režisérmi. Významnú kapitolu v jeho filmografii tvorí spolupráca s Martinom Slivkom, nakrútili spolu viacero dokumentov a portrétov ako Človek a hra (1969), Ľudovít Fulla (1972), Terchovská muzika (1984), Pavol Socháň (1987) a mnohé ďalšie. Spolupracoval aj s Petrom Solanom napríklad na filmoch Nemecká (1974), Len lístok poľnej pošty (1977), s Dušanom Hanákom na filmoch Analógie (1965), Impresia, (1966), Variácie kľudu (1966), s Vladom Kubenkom na filmoch Slovenský raj (1966), Črty z Indie (1967), Hr. Peklo (1967), Mimoriadne cvičenie (1971) či s Dušanom Trančíkom na dokumente Tryzna (1969). Podieľal sa aj na dlhometrážnom dokumentárnom filme Čas ktorý žijeme (1968) o obrodnom procese v Československu v roku 1968. Mnohé z nich sa radia k historicky významným dielam slovenskej kinematografie.
Strelinger dlhé roky pôsobil aj ako pedagóg na bratislavskej VŠMU v ateliéri dokumentárnej tvorby, neskôr v ateliéri kameramanskej tvorby, ovplyvnil niekoľko generácii tvorcov. Pre svojich študentov bol veľkým umeleckým i ľudským vzorom. „V jeho tvorbe sa prejavuje rozprávanie deja najmä obrazom, kompozíciou, atmosférou, niekedy i štylizáciou. Usiloval sa o nevšednú, výtvarne neprvoplánovú estetiku, výrazná bola jeho práca so svetlom. Pán Strelinger bol veľký obrazový estét, mali sme ho radi pre jeho priateľskú povahu a zvláštny zmysel pre humor,“ povedal pri príležitosti Strelingerových 80. narodenín v roku 2014 pre mesačník o filmovom dianí Film.sk kameraman Richard Žolko, jeho bývalý žiak. Podľa dramaturga, režiséra a publicistu Rudolfa Urca Strelinger svojich žiakov provokoval k diskusiám, k nepokoju, ku kladeniu si stále vyšších cieľov.
Alexander Strelinger získal Cenu za celoživotné dielo na udeľovaní cien Kamera 2008. „Strelingerova kamera je meditatívna. Všade tam, kde mal príležitosť vyjadriť atmosféru a silné ľudské emócie, dokázal vydolovať také hodnoty, ako len málo kameramanov,“ zhodnotil prínos Strelingerovej práce Rudolf Urc, ktorý s ním spolupracoval a zaradil ho aj do svojej publikácie Neviditeľné dejiny dokumentaristov (SFÚ, 2017), venovanej vybraným priateľom – osobnostiam, ktoré spojili svoj život s dokumentaristickým fenoménom hľadania a nachádzania.
